Crystal city (2019)

Neviem nakoľko je téma "crystal meth" / (met)amfetamínov akútna aj vo východnej Európe, no tento dokument má myslím aj všeobecnejší presah do tém závislosti ako takej, snahy o vymanenie sa, ale aj do nedostatočností gay subkultúry a komunity ktoré sa na tomto kompulzívnom správaní jednotlivcov podieľajú. Je v každom prípade výborne natočený, so solídnym vizuálom a na púhy dokument má aj emotívny dramatický oblúk, ktorý ani príliš netlačí na pílu, no má svoju prirodzenú silu.

Príbehy protagnistov sú šikovne prepletené, každého z nich predstavuje ako človeka, ktorý si nejako vysvetľuje svoj život a to čo v ňom chce docieliť. Či je to aktívny feťák, alebo poväčšinou úspešní abstinenti a ich mentori ("sponzori") či psychoterapeuti.

Je zaujímavé akú penetráciu má táto droga v gay komunite, vo všetkých sociálnych vrstvách (vzdelanie, povolanie, vek), ako "rapídne návyková" je, aké poškodenia spôsobuje, aké ľudské trosky po nej zostávajú, aká nízka perspektíva prežitia sa s ňou spája. No napriek "slonovi v obývačke", dokumentarista zachycuje aktérov ako ľudsky-sympatické zraniteľné a zranené bytosti, v ich civilite, resp. v tom čo z nej zostalo.

Myslím, že bude dostatočne varovným, no zároveň ponúka aj nádej tým ktorých sa týka - v príbehoch pokusov postaviť sa na vlastné nohy, nájsť si zamestnanie, hobby, partnerov. Celkovo z toho na konci cítiť "warm fuzzy feeling" a aj trochu dojatia. Túto nevynútenú emocionálnu účasť by mohol závidieť hocktorý celovečerný film.

No zároveň mi bolo ľúto - presne tak ako v prípade staršieho dokumentu Chemsex - že sa len v náznakoch niektorých výpovedí obtrel o zásadnú tému na pozadí - ktorá sa netýka len tejto konkrétnej drogy, či tohto typu závislosti (nákupy, porno, sex). V gay komunite panuje dlhodobo "epidémia osamelosti". Dokonalé nablýskané a hi-tech párty s profi DJs sú často neľútostne chladné, surové, súťaživé prostredie. Appky redukujú konverzácie aj osobnosti na jednoslovné povely, dáta a meetingy. Nekvalitný sex naučený z miliardy pornovideí je akosi nezasycujúci a vynucuje si len ďalšiu a ďalšiu spotrebu. Párty závislákov sú akousi náhražkou komunity, ktorá dokonca poskytuje ilúziu/delúziu rovnosti - čo je silná téma vo vekom a výzorom posadnutom gay polosvete. A úplne v prazákladoch - ľudia sa beznádejne nudia, ľudia sa nevedia baviť, ľudia nevedia čo so sebou či svojimi depresívnymi životmi - a tak hľadajú úniky, rozptýlenia, či stále silnejšie impulzy.

Vo výsledku, protagonisti-abstinenti nachádzajú to, čo tam chýbalo už na samom začiaktu, skôr než prišla droga - rodinnú komunitu, priateľstvo, záujem, načúvanie, dialóg, podporu ... či všeobecne šírku vlastnej osobnosti (viac než len práca, jedlo, sex). To čo v gay živote často chronicky chýba. Mne zasa chýba niečo, čo by adresovalo práve tieto nedostatočnosti - nielen navodzovalo zimomriavky z aktuálnej kalamity a dojímalo sa jej zvládaním.