Podrobnosti recenze

Stačilo by na to jediné slovo: postmoderna. "Nechceme nič povedať, nemusíme chcieť nič povedať, nemusí to byť ani pekné, nemusí to mať pointu, nemusí to mať morálne posolstvo, nemusí sa to ani snžiť komunikovať s divákom. Nech si v tom nájde sám to svoje! Dielo nemusí mať v sebe nič, ale môže byť o všetkom - pretože osobných interpretácií je nekonečno. Pre niekoho sloboda, pre niekoho podvod na spôsob "cisárových nových šiat", pre niekoho presúvanie zodpovednosti (schopnosť diela interagovať s publikom) od tvorcu na diváka.

K filmu: Absurdná zápletka - do bytu nového majiteľa sa votrie akrobat s polámanou nohou a s neuveriteľnou aroganciou sa tam začne rozťahovať. Je nevrlý, tajnostkársky, samoľúby, mierne agresívny, macho - no ten druhý ho tam z nejakého bizarného dôvodu trpí. Je to azda kvôli náhodným a surreálne mechanickým pozvaniam na sex - ako vystrihnutým zo zlého "sameckého" porna? Intímne interakcie dvoch skoro nerozprávajúcich a chladných chlapov sa "rozvinú" do čohosi čo pripomína BDSM/fetiš, ale v skutočnosti je toho pravým opakom. Na túto kategóriu to nemá nárok. Žiadna citlivosť/vnímavosť na pozadí, vyjednávanie limitov, spätná väzba ... ide o reálnu surovosť a nie klasické BDSM postavené na "safe "sane" "consensual". Je to len voľná jazda náhodného týrania/ponižovania dvoch nahých mužských tiel... lebo nevedia čo od nudy so sebou, lebo nemajú čo viac so životom, lebo nevedia inak Podfarbené neschopnosťou či nevôľou komunikovať.

Ak to bol film, ktorý chcel akosi metaforicky obnažiť vnútorný svet chlapov (heterákov, ale aj ich prastarý a prázdny spôsob "mužnosti" imitujúcich gayov) - bravo! Viac sa pritom asi trpieť nedalo. Minimalistické konverzácie, potlačené emócie, hry o dominanciu, až komická samoľúbosť. Alebo ako veľmi "straight in your face" sonda do širokej duše východoeurópskeho chlapa tiež pasujúce. Portrét ambiciózneho kariérneho profesionála zahnaný do extrému - aj to tam divák nájde. Ale čo ďalej? Ale čo naviac? Kde je pridaná hodnota?

Hoci finále sa dalo predpokladať, ako divák so snahou angažovať sa a aspoň trochu "mať rád" postavy v ich vlastnej pravde som to zapieral a tak nejako dúfal že nie, že pookrejú, že obmäknú. No realitou tohto príbehu je, že k vývoju postáv nedochádza a to obzvlášť v prípade Mišu ktorý len potvrdí svoju statickú osobnosť - teda závistlivo/žiarlivo/nedospelé "ja ja ja mne moje".

Je to bizarné ak v celom zbytočne zbytočne zbytočne dlhom filme - keďže tu nedochádza k žiadnemu vývoju len ku gradácii absurdity a surovostí - najočarujúcejšie a najprístupnejšie pôsobia práve prázdne zábery do stavenísk, žeriavov - ktoré skvele vytvárajú náladu (do dystopického sci-fi by to padlo skvele) ale načo tá nálada vôbec je? Má podfarbiť vnútorný chlad, surovosť, nedokončenosť, rozostavanosť osobností postáv - ktorá beztak bije do očí? Alebo je to len jedna z tých mnohých interpretácií, ktorú si musí divák vycucať z prsta, lebo tvorca sám žiadnu na mysli nemal?

Vo výsledku - film zlyhal zaujať ma v akýchkoľvek z mne známich spôsobov "pôsobenia umenia". Neočaril krásou. Nepotešil dušu. Nezaujal príbehom. Nenavodil pocit spriaznenia. Nenaučil ma nič nové. Neposkytol inú perspektívu na život. Nenavodil empatiu s niekym inak cítiacim. Nevyprovokoval ma prehodnotiť moje názory. ...