Podrobnosti recenze

Na jednej strane ma film potešil veľmi profesionálnym spracovaním - vizuálne mu nemám čo vytknúť, nepôsobí ako televízna inscenácia, dokonca ma príjemne prekvapil celkom pôsobivou výpravnosťou. Na malý gay film zo Švajčiarska určite viac než som čakal. Ak má niekto po desiatkach amatérskych nadšeneckých snímkov chuť na solídny (aj keď nie umelecký) počin, môžem odporučiť.

No tak ako recenzentov dole, iritovala ma scenáristická vykonštruovanosť - obzvlášť čo sa týka hlavnej postavy. Beyto pomáha svojim tureckým rodičom v bernskej kebabárni, je excelentný študent a zároveň nádejný profesionálny plavec ... a naviac aj pohľadný až to bolí. (Tak nejako sa mi nechcelo veriť chémii s mierne šeredným švajčiarským chlapcom - ale to je osobný vkus.) No keď sa o jeho milostných pletkách dopočujú rodičia, vypukne fenomén ktorý v susednej iránskej kultúre volajú "mardom" = "ľudia". Tým sa myslia susedia, rodina, známi - ktorí sú motiváciou väčšiny konania a zároveň aj neúprosným morálnym kritériom. A nie je to len vec malomestskej dedinskej klebetnej spoločnosti, ale čosi ako národná črta božských rozmerov.

Reakcie tohto vraj-inteligentného chalana sú fakt donebavolajúcim spôsobom rozčuľujúce. Síce akože rebeluje, ale zároveň sa so zveseným chvostom plne podvolí epickému folklórnemu cirkusu, ktorý rozpútajú jeho rodičia. Donútia ho ísť na leto do Turecka (!), kde mu zoberú cestovné lístky (!!), nasilu ho oženia s jeho najlepšou kamarátkou (!!!), a aj po návrate domov chce udržať dojem a existovať v akomsi nikomu-nevyhovujúcom trojuholníku pre spokojnosť rodičov/známich a zároveň aj vlastnej duše, kde striedavo dievča/chlapec naviac je dočasne "neviditeľný" alebo "neexistujúci". Vo výsledku mi boli najviac sympatické Mike-ovo nekompromisné dovi, ale najmä Seher, ktorá sa ocitne v cudzej kultúre, osamelá na ulici aj v nevlastnej rodine, kde sa očakáva že bude hrať "vzornú manželku" pre manžela, ktorý o ňu vôbec nestojí ani len ako kamarátku či človeka. Detinská pasívnosť Beyta a nakoniec odmietanie vysporiadať sa s bordelom ktorý sám vytvoril - mi bola naopak dosť proti srsti a nepochopiteľná. Gýčové klišé vysvetlenia "pre nás Turkov je rodina veľmi dôležitá" - Pre koho nie? - ma takmer urážali.

Úprimne, nie raz počas filmu som si povedal "už žiaden film o moslimoch na Západe, prosím" - pretože dynamiky typu "utiecť z Turecka za slobodou a vytvoriť si malé opresívne Turecko v slobodnom svete" rozdýchavam len veľmi ťažko. Áno, mimo vlastnej kultúry sa človek z nostalgie často až absurdne upne na kultúrne artefakty domova a hrá sa na svoj pôvod viac než ľudia v zanechanej krajine. Možno mám bunky príliš vynervované Príbehom Služobníčky - ktorý je na "lámanie nezapadajúceho jednotlivca konzervatívnou kultúrou väčšiny" bohatý. Film Beyto je neúnavne popisný ohľadom tradičných rituálov (zasnubovanie, svadba, svadobná noc, gratulácie, párty) ktoré by sme v nejakom cestopise vyhodnotili ako "pestré a krásne a exotické a zaujímavé" no tým ako doliehajú na postavu ktorej realita nezapadá do "univerzálnej tradície" heterákov - je každá z ceremónií ďalším zlovestným klincom do rakvy. Je to ako etnografický dokument postavený na ruby - rozprávaný očami niekoho, kto nezapadá do "láskavej a krásnej kultúry", ktorá len potvrdzuje a replikuje seba sama so suverenitou buldozéru a predpokladá že nič iné ako ona sama neexistuje. Snímok v tomto náhľade pôsobí akútne, ale zároveň aj vo svojom rozsahu "kultúrneho mučenia" nevydržateľne. O čosi lepšiu prácu v tejto tematike však odviedol ocenený nervydrásajúci turecký film Mustang (2015) - aj keď ten rozpráva príbeh z pohľadu nedobrovoľne vydávaných dievčat. Beyto je len ďalšia variácia, tentoraz zameraná na gay prežívanie.

Film našťastie ponúka aj východisko, ktoré môže navodiť pocit satisfakcie, porozumenia, mimo oba extrémy. No predsa mi na konci ostala akási zvláštná pachuť, či toto rozuzlenie "postačuje" na tak epický rozmer kultúrneho útlaku a na tak iritujúcu submisivitu hlavnej postavy voči nemu.