Podrobnosti recenze

Ťažko hádať čo bol úmysel a čo nešikovnosť, no dojem z tohto filmu mám značne rozpačitý, ak nie znechutený. Je to paródia na charakteristickú vyumelkovanosť istého typu aktivizmu, alebo je ten film vyumelkovaný sám? Vzdáva poctu muzikálovej forme, alebo ju transponuje na plátno necitlivo a neinvenčne so všetkými jej najprevarenejšími klišé?

Žánrovo by som tu nemal problém - Were The World Mine, Mary Lou či The Rent sú príklady buzikálov ktoré mám medzi svojimi naj filmami a ku ktorým sa rád vraciam. Zaujímavé uchopenie témy, tanec na rozhraní trpko-sladkosti, ale aj to že "hudobné čísla" posúvajú dej dopredu či doň vkladajú novú hĺbku. To v prípade The Prom neplatí vôbec - tak ako sú jednotlivé hudobné výstupy nablýskané a ohurujúco zchoreografované, hudobne sú repetitívnou prehliadkou najprevarenejších klišé, póz, hlučnosti, až vyvolávajú trápnosť a odpor. Nemajú svoje vlastné motívy, sú to len také fanfáry a ozdôbky ktoré neustále čosi pointujú ... aj keď nemajú čo. Nezasahujú ani len na prvú signálnu sústavu "ľúbivosti". "Jakot" - neustály a zbytočný. Ich texty len zopakujú (niekoľkokrát, aj pre tých najblbších) to čo už z deja vyplynulo a zaznelo z úst postáv. Ide len o to aby sa tam protagonisti coolovo pitvorili: raz ako pocta rôznym klišé klasiky broadwayu, raz ako pomrkávanie na mladých aktuálnym "street artom" (pop, hiphop, rap).

Vizuálne je to tak farebné a ligotavé, až je to jedovaté ... je toho skrátka priveľa. A nie tým zlatým nadsadeným spôsobom, ktorý k muzikálom obvykle patrí. Nie je tu gradácia od obyčajnosti k vrcholom - tvorcovia na nás lejú impulzy v plnej amplitúde a dvojitej či trojitej dávke neustále. Nepochybne to stálo veľa peňazí a tento fakt celých (zbytočných) 130 minút bije do očí ... ale nedali sa tie peniaze použiť nejako lepšie? V podstate mi to príde ako podčiarknutie charakteru Netflixu - vizuálne pútavá imitácia toho čo sme už niekde videli, ale bez duše.

Samotné uchopenie veľmi priezračného a jednoduchého konceptu - dobrácku lesbu v ultrakonzervatívnom malomeste nechcú miestni na maturitnom plese - je celkom vtipné: Partia narcisistických hercov z New Yorku - ktorým sa práve nedarí - sa rozhodne zviditeľniť veľmi zištným aktivizmom a doslova unesú jej kauzu. Do krehkej "debaty" medzi dievčinou s liberálnym riaditeľom školy na jednej strane - a xenofóbnymi rodičmi a karikatúrnou typológiou malomestských stredoškolákov na druhej - vstúpia ako rozzúrené nosorožce do porcelánu. Parodovať istý druh veľmi angažovaného, ale prostomyseľného, a až odpudivo vyumelkovaného aktivizmu by bol celkom sympatický počin ... zabrnkať práve v týchto rokoch na struny narcisizmu priam obdivudhodne odvážne ... je len bizarné že to čo sa začne ako taktická "hra na frašku" sa ako fraška samo skončí. Film vo výsledku pôsobí umelo, nasilu - až tak že neodpudí len potenciálnych konzervatívnych odporcov, ale aj mnohých priaznivcov - a to mi príde smutné.

I samotný dramatický prechod - ako konzervatívnym študentom a rodičom obmäklo srdce (á la citácie z Biblie - že "láska k blížnemu" je najdôležitejšie prikázanie) - je sotva uveriteľný. Udeje sa lebo scenáristi napísali, nie preto že by tam naozaj došlo k viditeľnému duševnému posunu či prerodu vďaka solídnym argumentom, zážitkovými paralelám, nebodaj empatii.

A nezachráni to ani Meryl Streep či Nicole Kidman.