Podrobnosti recenze

Technicky a herecky je film zvládnutý na výbornú - obzvlášť pri pomyslení na to že ide o režisérsky a producentský debut herca Vigga Mortensena. Príbehu nejde uprieť ani starostlivo nadávkovaná emocionalita, kvalitný balans medzi civilnosťou a "filmovým šarmom".

S čím môžu mať diváci problém je samotná téma mentálne narušeného člena rodiny (arogantným a agresívnym spôsobom) - Lance Henriksen sa tu ako malé dieťa môhol vyhrať s neznášanlivým a neznesiteľným dedkom - a teda starý pán Willis je teda číslo! Spôsobuje chaos, trapasy a nepríjemné situácie spoľahlivo ako robot na urážky - každá žena je v jeho slovníku "štetka", každý chlap "hulibrk", všetko je "na prd". Kto z divákov mal v rodine čo i len náznakom či metaforicky podobnú skúsenosť si tento film môže "odskákať" s nepekne pokrútenými črevami.

Práve stvárnenie témy formou repetitívneho sociálneho sadizmu na strane Willisa a masochizmu zvyšku členov rodiny môže byť vnímané ako slabina snímku - akosi sa tu príbeh nevyvíja, len násobí svoju základnú premisu v nespočte nepríjemných situácií. Nevidno tu osobnostný vývoj, dramatický oblúk - až na vzácne chvíle keď niektorej postave rupnú nervy. Ale na pocit satisfakcie je to akosi nedostatočné. Z menej kritického poľadu sa takto film blíži nefilmovej realite, kde "rozhrešenie" prichádza málokedy a trpkosť sa len kopí.

Veľmi zvláštne - ak nie umelo - pôsobí správanie zvyšku rodiny, ako vystrihnutej z príručky kalifornského "slniečkára" (a to myslím len ironicky), ktorí sa masochisticky obetujú, prijímajú útoky a poníženia od pomäteného otca, berú ich prvoplánovo (face value), komunikujú s ním vážne v jeho realite, nechávajú sa do nej vtiahnúť (aj vtedy keď sa hrajú že sa nenechajú "vyprovokovať"). Nepríjemné situácie sa typickým umelým americkým spôsobo snažia rýchlo zakopať pod koberec, prekryť triviálnymi replikami, úsmevmi - čo vo výsledku pôsobí až ako fraška, človek im to takmer začína priať.

Ťažko povedať či sa film snažil predviesť ukážkovú "inkluzivitu", keď aj problémových členov spoločnosti prijímame medzi seba a dokonca sa snažíme ich brať aj seriózne a komunikovať s nimi v ich pomýlenej realite. Výsledok je rozpačitý a podľa niektorých kritikov značne nerealistický. Ak to teda nemal byť cielený sarkazmus na účet "nekonečne akceptujúcich láskarov". Istú iróniu tu samozrejme človek pocíti aj voči "republikánskemu živočíšnemu druhu", archetypálnemu buranovi s jeho odpudivým svetonázorom, machovi od prírody, sebestrednému alfa-samcovi ktorý neochvejne verí na to že sa celý svet musí ohýbať podľa jeho vôle. Toto je tu vykreslené ikonicky, ak nie priam karikatúrou.

Pomimo kvality filmu, osobne som zostal presvedčený že niektorí ľudia si zaslúžia byť ostrakizovaní a zomrieť osamelí, na svoju blbosť. Niektorí by sa nemali nikdy oženiť ani vychovávať deti, možno ani behať po slobode.

Navzdory všetkému, film servíruje vo flashbackoch aj celkom príjemné rodinné momenty ... hajzlík akým je, mladý a pohľadný Willis (Sverrir Gudnason) vyvoláva beztak akési živočíšne sympatie ... no s tým ako divák postupne spoznáva jadro jeho osobnosti, je menej a menej ochotný si tieto pekné pohľady vychutnať, lebo neustále čaká podpásový útok. A nepomôže ani to, že starkého tirády sú občas až vtipné ... úsmev veľmi rýchlo zamrzne na tvári.

Ak nič iné, film otvoril debatu a predviedol jeden spôsob, akým sa s takýmito archetypálne odpornými osobnosťami dá "pracovať". Debatu, ktorá však bude "na dlho".