Podrobnosti recenze

Keď som minulý rok písal recenziu na Christmas setup, v zmysle toxických dávok cukru, netušil som že sa to dá s jedovatou pozitivitou prehnať ešte rádovo vyššie. Žiaľ - dá. Single All The Way nie je len sladké, voňavé, farebné, s miernym bolehlavom na druhý deň - ako sa očakáva od vianočného punču - ale nechutne umelé.

Na prvý pohľad to pôsobí profesionálne - vizuál je ľúbivý, prvotriedny, hollywoodsky. No remeslo filmu nespočíva len v kamere či réžii, ale aj v scenári a hereckých výkonoch. A tam nie je žiaden dôvod na ovácie. Toto je marketingový produkt, na ktorom makalo veľa dizajnérov, aby zasiahol prvú signálnu sústavu cieľovej skupiny tak ako to bolo starostlivo vypočítané. V podstate ide o ukážkový príklad Netflixu - vzbudiť v komerčnom nenáročnom divákovi falošný pocit "prvej triedy", aj keď ide o lacnú "čínsku" hračku. Je to pekné na oko, no nemá to dušu. Je to kópia všeličoho čo sme kdesi videli, len s povrchom premaľovaným na ružovo.

Mieri síce na gay diváka, ale s trochou odstupu by sa dalo povedať, že je ten film až mierne homofóbny - a to myslím obrazne - tým ako je sterilný. Vytvára akúsi iluzórnu "krajinku" tak ako by sme si ju (vraj) vysnívali, no ide o neživý, násilne usmievavý, začarovaný svet - a toto je na ňom asi najviac rozprávkovo-vianočné. Akurát nemá nad seba nadhľad. Niečo ako ilúzie Matrixu - dostatočne príjemné, tu a tam strategické požmurkávanie reality/civility. Ako gay divák som sa v ňom cítil ... cudzo. Tá miera gýča je aj na Vianoce trošku priveľa - aj s tou akože nadsázkou. Je toto tá tolerancia - keď nás "konečne" dokážu prijať a stvárniť len v cukrovej vate s éčkami?

Svet S.A.T.W. pôsobí ako gay napodobenina "normálneho" sveta. Chlapci nesnívajú o inom len o vzťahoch a láske na celý život. Frajera-objekt, ktorý zakomponujú do svojej ďalšej ilúzie - rodinnej. Svalnatí santovia. Vyškľabená matka, hysterická tetka-diva, šablónovité netere a synovci, zvyšok rodiny vlezlo milý ... asi jediné čo sa tu dalo uveriť bola nadspotreba alkoholu, ktorým všetko to umelé hranie a násilnú pozitivitu musia zapíjať, aby to vôbec vydržali. Nikto akoby tu nemal autentické pocity, každá replika je performance, či sú smutní alebo úzkostiví alebo sklamaní - s nadšením sa na seba škľabia a recitujú očakávané frázy. Už len sarkasticky to zaklincovali všetky tie tabuľky s textíkmi, ako z obchodov s lacným gýčom, s heslami z motivačnej literatúry (alebo z kancelárií fejsbúku).

Otázka je, či tento pa-svet nie je už pre istú kastu ľudí realitou. A že na to pri čom by sa červenali asi aj sovietskí propagandčíci - naozaj veria. A berú to smrteľne vážne. A snažia sa vyskladať si takýto pozitívny svet - a čím viac sú v ňom nešťastní, o to odhodlanejšie v ňom hrajú. Pre ďalších tak stratených ako oni sami. Taký kult. Nie nemyslím si že je to "typický americký film", lebo táto umelosť momentálne fičí po celom svete, medzi určitou vrstvou ľudí. Či v hetero alebo homo podobe. Americká kinematografia má obrovské množstvo remeselne i obsahovo výnimočných diel, dospelých, ozajstných, kvalitných. Nie toto.

Takto som si tú queer emancipáciu určite nepredstavoval. Práve v tej svojej neuveriteľnej umelosti je nebezpečne krehká a môže sa vypomstiť. A nakoniec - nie je až taký veľký rozdiel medzi časmi keď sme museli nasilu hrať heterákov (a zapadnúť) a dneškom keď nás prijmú len ak budeme hrať "normálne" konzumné roboty, imitujúce tradičnú rodinu, zapadajúce do korporátneho produktu, len so svojou predpísanou ružovou flavor.

Ešte že tam bol Philemon Chambers - má charizmu, ktorá udržala moju pozornosť, napriek tomu že som sa väčšinu filmu musel pozerať cez prsty. Nemci majú na to jednoduché slovo: Fremdscham.