Podrobnosti recenze

Berger zdá sa umelecky zostarol, alebo ustrnul. Nebol som nadšený jeho poslednými pokusmi - El Cazador, El pais del carnaval - ale natočiť remake svojho vlastného Taekwonda (2016!) ako v prípade Los Agitadores - ma už naozaj zamrzelo, bez ohľadu na rozpačitý aj keď vizuálne/eroticky ľúbivý výsledok.

Chápem že možno chcel nadviazať na vrchol svojej rannej tvorby - ktorým taekwondo pre mňa je - a trochu jeho tému rozviť. Otázka je ale kam a či sa mu to vôbec podarilo. Chlapcov na vrchole vitality a sily na nekonečnom letnom žúre je teraz dvakrát viac, všetci s puncom naturálneho šarmu, každého druhého z nich vyzlečie donaha ... a ja mám pocit že sledujem soft-core sexploitation. Aj keď tak ako väčšina gayov zdieľam nadšenie z mužskej krásy - čosi mi tu neladilo.

Ako potrét "mužskosti" - ktorá kombinuje (až prehnanú) homoerotiku, homosocializáciu a homofóbiu (neustále doberanie, podpichovanie, vtípky) tomu asi nie je čo vytknúť. Zachytil tú iróniu mužského sveta - kde chlapi síce súložia so ženami, ale všetko sa to deje pod drobnohľadom mužskej partie, pred ktorou musia neustále dokazovať svoju sameckosť a coolovosť, akoby ich ústredným celoživotným milencom, ktorému sa snažia dvoriť - boli ich mužskí kamaráti/sokovia.

Po hodine a pol som z tohto "primatologického pozorovania" bol už aj unavený - a v závere sa mi zdalo, že temné tóny ktoré sa do "deja bez deja" snažil vniesť prišli trochu nasilu, ak nie aj neskoro. Trojuholník gay + "heterák" (ktorý má tak silný sexuálny pretlak, že potrebuje šukať hoci aj s chlapom) + heterák? (ktorý neviem či nebol skryto žiarlivý homofób s potlačenou homo-túžbou) - mi nič prekvapivé či nové nepovedal - a neuspokojil ma ani natoľko, ako iné filmy veľmi špecifickej "bezdejovej" Bergerovej tvorby.

Páčilo sa mi pár momentov keď niektorí heteráci prejavili citlivosť, obzvlášť jedno zotretie sociálnej demonštratívnej homofóbie. Zaujímavé bolo aj pozorovať ako sa (ne)vyrovnajú s možným znásilnením. Mužská partia má svoje zvláštne pravidlá - niektoré veci "sa nevidia", a "omega" Poli/Juanma je terčom vtipov "lebo taká je dynamika skupiny" a "nedá sa s tým nič urobiť". Ku koncu sa obtrel aj o tematiku drôg - zdá sa že chlapci na nich fičia non-stop - ale zasa len okrajovo. Tieto náznaky dôverne známich problémov z reálneho života boli na mieste a mali by potenciál - len keby ich mal režisér časť rozvíjať, nielen utopiť v záplave iných situácií a banalít.

Inak to bolo len ornitologické pozorovanie ... a popravde som sa pri tomto filme trochu nudil - a to som zvykol oceňovať pomalé tempo tichého túženia a okúňania sa v Bergerovej kinematografii. Tak ako by som sa nudil medzi bandou heterákov, ktorí neustále riešia klebety, číhajú na seba s mobilmi a predvádzajú sa kto je najúžasnejší. Po istom čase som mal ich našuchoreného ega, nijakých osobností, neustáleho kolotoča "party and play", ale aj nahých tiel plné zuby.

Chýbala mi trocha nevinnosti, bezprostrednosti, prirodzenosti, ale aj autentickej letnej atmosféry a nehy z Taekwonda - kam mikropríbeh zamilovania zapadol akosi prirodzene a nezanikol. Los Agitadores akoby nemali dramatický oblúk - ani v kontexte Bergerových tvorivých postupov.