Podrobnosti recenze

Osamelý kovboj vo mne vzbudil zmiešané dojmy. Film o exploatácii, ktorý je zároveň do značnej miery exploatáciou. Určite by som ho doporučil vidieť kvôli jednému z najľúbivejších vizuálov z posledných rokov - a slovo ľúbivý používam zámerne, pretože je tak "profi", s tak skvele vyladenými filtrami - že mám ako divák pocit sledovania dvojhodinovej reklamy. Vrnel som pôžitkom, aj keď s pocitom že pôžitok vo mne bol vyvolávaný každú chvíľu na 105%. Úprimne, rušilo ma to a vytrhávalo z vnímania príbehu, ktorý je tu tekavý, ako hlavná postava samotná.

Je úplne jasné, že režisér a kameraman boli fascinovaní Joshom Laverym a nevedeli z neho spustiť šošovky. Inštalujú ho do toľkých zvodných katalógových záberov z playgirl či beefcake (v absolútne súdobej estetike, ale na 105%), až sa mi zdá, že to celé vzniklo ako "poďme spraviť niečo s Joshom, kde ho povyzliekame a poobliekame na x spôsobov, bude tam sexi, a dáme tomu akože nejaký príbeh". Možno im krivdím, možno to bolo zámerne, možno prebytok remeselného talentu (je každý film len reklamou/resume na ďalšie kariérne ambície tvorcu?), možno to malo ironickú pointu - ale z vyznenia filmu to necítim.

Príbeh mladíka, ktorý odíde z domu, za zahmleních okolností, ktoré ďalej fabuluje on sám, a ktorý sa živí a pretĺka oportunisticky čímkoľvek čo mu príde do cesty a kľudne sa nechá zviesť až na dno svojej dôstojnosti (oceňujem že tie najšpinavšie sexuálne scény nepôsobia vôbec sexi) - to všetko tu je. Ale existuje to všetko v akomsi bizarnom kontraste s estetikou scén a neustálym inštalovaním Josha Laveryho do zvodných polôh. Jedno akoby rušilo pri druhom - a naopak. Inými slovami, do príbehu - ktorý je svojim spôsobom jedným z populárnych klišé umeleckých gay filmov (ťuťu-ňuňu chlapec na ulici, ktorý sa prepadá ku dnu) - som nebol pohltený. A nesmelo sa rodiacej náklonnosti medzi dvoma slobodymilovnými faganmi - vyukreselnými tak ako boli (jeden chronický tulák, závislý na príležitostiach, druhý sexuálne nenásytný atlét, takmer neprejavujúci záujem) sa mi nechcelo veriť.

Boli tu nepochybne aj pekné scény - vzájomné zbližovanie, práca na záhrade pre opustenú matku, raňajky u dominanta - ale necítil som emocionálnu účasť. Mám dojem že postavy pôsobili odťažito ako také živé ľudské roboty, takže aj v momentoch keď sa pokúšali o citlivosť, nejako mi to nepasovalo, zdráhal som sa prikladať tomu hĺbku. Obzvlášť u hlavného hrdinu, pri jeho macho outlooku a zároveň aj macho správaní i totálne prázdnom "chlapsky stoickom" výraze tváre, som nevdel uveriť, že pod tým aj niečo premýšľa či cíti, alebo len reaguje na podnety ako pekné zvieratko. Nešlo mi prijať ho ako "emocionálneho tvora, ktorému chýbajú len správne slová alebo návyk dávať emócie najavo". Ani režisér tomu neustálym prezentovaním "mäsa" nepomáhal.

Za videnie to určite stojí, aj keď teda fascinujúce vizuály značne rozptyľujú a prebíjajú dejovú a emocionálnu zložku filmu.