Jahr des Tigers / The Year I Lost My Mind (2017)

Tor Iben ma zaujímavý "štýl", kde sa snúbi čosi ako prísľub talentu a umelecká ambícia s do očí bijúcim amatérizmom a únavnosťou. Je tu zaujímavá a provokatívna téma ale aj výsledok ktorý sa z istých pohľadov javí ako nedotiahnutý. Zasa. :)

Spôsob akým sa tematiky v Roku Tigra chytá mi veľmi silno pripomenul portugalskú bizarnosť O Fantasma. Verím, že jedným z validných umeleckých postupov je priviesť niektoré naše podivné vzorce správania až do surreálneho extrému ktorý z bežného života skoro vôbec nepoznáme (zoberme si len operu), aby tak viac vynikla ich vnútorná povaha, absurdná kvalita. Voyeurizmus a posadnutosť objektom záujmu (i objektami ktorých sa dotkol) nie je nijak okrajová téma: Kto sa rád nepozerá na športovcov v šatni či sprche? Kto by si nevypýtal autogram obľúbenej hviezdy o ktorej vieme všetko? Kto si nikdy neobliekol niektorý z ikonických gay fetišov - jockstrap, ponožky s pásikmi, futbalový dres? Alebo nekúpil kus oblečenia, ktorý sa nám na niekomu inom (v reklame, na ulici) páčil? A nie je málo tých, ktorí aspoň rad v živote privoňali k oblečeniu niekoho po kom platonicky túžili. Fetiš náš každodenný je spôsob ako sa priblížiť k ľuďom, ku ktorým (kvoli ich sexualite, či kráse) bežne nedočiahneme.

V Roku Tigra je to dosť asociálny, nekomunikatívny ale aj citlivý podivín, ktorý sa natoľko zadíva do prudko-pekného chlapa ktorého zazrel pri jednej z rutinných vlámačiek, že ho začne nielen sledovať, ale aj tajne navštevovať jeho byt a ukájať sa s jeho artefaktami. "Normálny" divák tŕpne - pri ktorom pokuse to už praskne? - tŕpne či za Toma, s Tomom, alebo proti Tomovi. A uvedomí si tak, že sa s hlavnou postavou predsa len vedel empaticky identifikovať. :) Režisér a jeho postava neváha drzé pokusy opakovať za hranicu znesiteľnosti - a predsa prekvapí tým, že ich dovedie ešte o pár krokov ďalej. Prostredníctvom niekoľko zvláštnych zvratov v druhej polovici filmu, hoci za hranicou uveriteľnosti, preskúma aj to "čo by bolo keby predsa ...". Práve tu začína byť absurdne pútavý - no kiežby aj prvá polovica filmu bola o čosi viac angažujúcejšia.

Zrkadlo úplne bežným javom z gay komunity nastavuje aj správaním "cez čiaru" v darkroomoch sex-klubu, kde chlapec dobiedza a otravuje a nedá pokoj - že by ho jeden strieskal. Ale kto to aspoň raz (ako obeť) v gay socializačných priestoroch nezažil v praxi? Ja takmer non-stop. Tu aj "obvyklí podozrelí" s odstupom divákov môžu pocítiť, aké je takéto konanie nepríjemné - pretože je tu kontext, príbeh, nielen dehumanizovaný objekt záujmu, ktorý chcú pre seba.

Symbolický motív masiek by mohol mať zaujímavé interpretácie: Bytie v koži / prenikanie do života niekoho druhého. Hranie sa na niečo iné. Ale možo aj hranie sa na "normálnych". Masky ktoré si oblieka voyeur. Masku (spojenú s typickým motorkárskym fetišom) ktorú nosí tajomný vrah z cruisingu. Maskovanie z tekutého latexu ako vzájomná láskavá hra partnerov. No divák si tieto výklady musí hľadať sám. Ak vôbec chce. To, či tento symbol naozaj hýbe dejom, alebo sa iba pokúša robiť film "umeleckejším", či je len samoúčelnou dekoráciou - nech si každý zhodnotí sám.

Iben tak načal celkom zaujímavé témy, dokonca zobrazil dôverne známe javy, veci ktoré by bolo treba častejšie diskutovať - no zároveň ma zanechal s celkovým pocitom zdĺhavosti a nesympatickosti hlavného hrdinu, ktorý by si zaslúžil o čosi viac vyvažujúco poľudšťujúcich čŕt.

Bizarní, podivný, místy záměrně nesrozumitelný příběh vyšinutého mladíka, trpícího posedlostí ukrývat svůj obličej za nejrůznější masky. Kulisa současného Berlína je velmi živě zachycená a představuje jeden z důvodů, proč film zhlédnout. Dalším důvodem je postava krásného Larse, jenž se stane další z obsesí ústředního hrdiny.

Pro mě zezačátku film dosti podivínský, nicméně koukat se na to dalo, a to především později zásluhou Juliena Lickerta (Lars).
Na min. jedno zkouknutí film je a ocenil jsem malé hard anglické titulky (tuším že odkaz od karcikarla openload).

Minimálně v LGBT produkci je pro mě ta německá tou nejzajímavější, protože dokáže často překvapit. V pozitivním i negativním slova smyslu. Jahr des Tigers stojí na pomezí. Chvíli nudí, občas připoutá pozornost a konec překvapí.