P.S. Burn This Letter Please / P.S.: Po prečítaní spáliť (2020)

Drag queens v 50. rokoch? Námet dokumentu je hneď zkraja šťavnatý. O to viac prekvapí vcelku pútavé rozprávanie ktoré poodhalí, že aj v dobe prepúšťania z armády "bez cti", policajných razií, keď ilegálne gay podniky existovali len v područí mafie, exponovaní "zvrhlíci" boli škandalizovaní a väznení - v komunite beztak prebiehali živé sociálne kontakty a čulý spoločenský život - od extravagantných bálov až po rutinné krádeže parochní a šiat v obchodoch. Je zaujímavé pozorovať, ako k sebauvedomeniu, ale aj jednu k druhej, priviedli protagonistov aj tie najnepravdepodobnejšie životné situácie v zdanlivo beznádejnom prostredí.

Dokument je poskladaný z predčítaných listov sprevádzaných vkusnými a pestrými grafikami, z dobových záberov (ťažko povedať ktoré sú skutočné a ktoré ilustračné, ale do naratívu pasujú a kvalitne ho oživujú) a rozprávania fascinujúco zdieľnej bandy dôchodcov, ktoré spomínajú s vtipom i slzami, ale bez pátosu. Humor a životaschopnosť, ktorá vyžaruje z celého dokumentu, ho posúva o kúsok ďalej od nudnej historickej lekcie. Už len fakt že sa tak vzácny listový a filmový materiál - z "doby temna" keď zdanlivo nič queer neexistovalo - našiel a takisto že sa podarilo kontaktovať pol tucta preživších drag queens (aj keď samé dávajú prednosť termínu "female impersonator" či "femme mimick") a že sú ochotní tak bezprostredne popisovať atmosféru tých čias - je fascinujúca.

Rozprávanie je pretkané zaujímavými situáciami - komentami na adresu polície a mafie, vtipnými historkami z rôznych lúpeží zdobiva, prekvapujúcimi opismi veľkolepých bálov naplnených na prasknutie, pohnutými osobnými osudmi, výstrednými charaktermi, samozrejme i drámou AIDS v 80. rokoch - no občas tu chýba nejaký výraznejší dramatický oblúk. Raz či dvakrát som mal už trochu repetitívny pocit. No stále, výrazné (aj keď niekedy jednoduché a monotematické) osobnosti si vedia diváka opakovane podmaniť, šarmom, humorom, ľudskosťou.

Občas je mi ľúto, že podobný "glamour" chýba aj dnešnému aktivizmu či queer kultúrnemu životu. Je zaujímavé počuť aj úprimné priznania, že toto všetko drahé divy nerobili "pre budúce generácie", ale pre seba, lebo nevedeli a nechceli žiť bez toho, jednoducho si vydobili taký životný priestor, aký sa v danej situácii dal. A výsledok je vskutku impresívny.