Todos tenemos un muerto en el placard o un hijo en el clóset / A Skeleton in the Closet (2020)

Vizuálne pôsobivo a profesionálne natočený film na klasickú tému - gay verzus nie-úplne akceptujúca rodina - ktorého príbeh ale speje k zvláštnemu iritujúcemu finále, kde som si nebol istý či ho nemá na svedomí nejaká konzervatívna lobby. V lepšom prípade sa tu skrížili dva zámery, dvoje pravidlá hry, dvoje ambície.

V prvej tretine sa snímok pozeral skvele, celkom ma očaril. Look amerického filmu lepšieho priemeru - argentínske reálie nie sú skoro rozpoznateľné, až na španielčinu a maté či miestne hity. Facundo Gambandé ako Manuel má charizmu - aj keď postava je jednorozmerný gay podľa klasického modelu - no je to sympaťák, dobrák, celistvá osobnosť. Návrat domov (po tom čo oznámil že je gay a zmizol) režisér zachytil na výbornú - s detailami ako rodina prebudená alarmom, scénami ako spontánny tanec pri starej hitovke, oscilovaním medzi peknými a bolestivými spomienkami. Človek by si až myslel že "teplo rodinného krbu" bude leitmotívom príbehu.

Nasleduje však rozbaľovanie pozlátka, kde dokonalosť vystrieda neúprimnosť, predstieranie, vytesňovanie nechceného z pozornosti a diskusií. Sympatizujúca sestra ktorá je však máličko sebestredná, homofóbne arogantný teenagerský brat, otec ktorý zbožšťuje syna futbalistu a ponižuje zvyšok súrodencov, matka ktorá "toleruje" syna gaya ale len keď o tom pred nikým ani pred ňou nerozpráva. Nekonečné vyhýbanie, falošné oficiálne malomestské cermónie "na počesť", kruto homofóbna babička - na Manuela sa toho zosype toľko, že bežný smrteľník by to snáď ani neuniesol. Ostrovčekom lásky uprostred neprajúceho prostredia mu má byť (nie veľmi pohľadný) profesor zo školy. Hoci sa ich kontakt začne milým pozvoľným približovaním - vykľuje sa z neho nezaujatý sexuálny konzument. No aj priebežné indície (zle zahranie, alebo úmysel?) naznačovali čosi sebecké, mechanické, chladné, predstierané. Pre Manuela zdá sa niet útočiska. Akoby mu tvorcovia nakladali a nakladali pre masochistické potešenie. To ako je faloš, potlačená citlivosť a vykalkulovaná objektifikácia ("mám ťa na to aby som ťa použil na dosiahnutie niečoho, používam ťa na ako vec na vytváranie naratívov pred druhými) v rodine vykreselná by si zaslúžilo kľudne aj hororovo krvavé finále.

Bez prezrádzania pointy (ktorá tu asi ani nie je), to kam tvorcovia film (a hlavnú postavu, ktorej museli nervy, sebavedomie, láska k sebe i k druhým - prasknúť aspoň trikrát) zahnali do gýčového finále telenovelových výlevov, ktoré naznačujú zmier, ale vôbec nepasujú do vývoja deja ani postáv - by sa za ne nemuseli hanbiť najkonzervatívnejšie sekty. Aby gay nakoniec - po tom čo ho celá rodina odmieta a/alebo využíva - prehlásil že to je celé jeho vina a že on bol sebec - mi prišlo vrcholne úchylné.

Atmosférou a kamerou príjemne zarobený snímok v tradícii argentínskeho filmu hoci na mainstremovej strane, tak padá na viacnásobnej nekonzistencii postáv (zrazu, náhle, začnú jednať úplne inak než sa správali v predošlých scénach), nekonzistencii vývoja charakterov, nekonzistencii dramatického oblúku - čo cítiť najmä vo finále, ktoré akoby bolo zadané vopred a nasilu prilepené k nepasujúcemu zvyšku: hlava sliepky na telo koňa. Škoda, pretože hlavná postava by bola vykreslená primerane živo - Manuelove magické úniky prostredníctvom varenia sú pôsobivé a relatívne neokukané - a téma rozpadajúceho sa pozlátka tradičnej rodiny a faloše v heterosexuálnej dokonalosti načaté nadmieru popisne. Dotiahnúť do konca túto ambíciu bolo však asi nad ich sily.

Těžkopádně působící konverzační snímek, na který tvůrci hodili hned od začátku těžkou deku. Řešení několika závažných témat je neustále odsouváno až do závěrečného emocionálního výbuchu.