An Englishman in New York (2009)

Druhému filmu chýba ostrie v jednotlivých epizódach deja (otupuje ho politicky korektný a svojim spôsobom uhladený štýl (ako by sme sa s presunom deja do Ameriky podrobili aj jej filmovým spôsobom), ale zaváži aj vyšší vek samotnej postavy - viac zmierlivosti (?) a únava), akoby sme sledovali Majstra (Mesiáša) pod vedením nadšeného obdivovateľa, ktorý ho vyzýva "povedzte nám niečo". A tak filmový Quentin nadhadzuje v pózach hlášky pre ňho typické, jednu za druhou, akoby nám prednášal recitatívny výber zo seba sama.

Oceniť však možno záverečnú časť, keď jedným z príznačne prostých a prostorekých výrokov zatne naozaj do živého a nepriateľská reakcia zvonku ho zasiahne tak, že musí zvažovať, či to tentoraz predsa len neprepískol. Jednoduché osobnosti vedia byť do istej miery rebelatnsky nekompromisné, nasledujúc akýkoľvek jednoznačný vzorec bez citu pre mieru, v každej situácii, strojovo, nás ľahko môže priviesť k bodu, keď sa z lieku stáva jed, keď nová chuť zhorke, sympaticky hrdina sa nám zprotiví. Do príbehu to však vnáša nečiernobielu živosť.

V oboch filmoch musím vyzdvihnúť herecký výkon Johna Hurta, ktorý sa stal Quentinovým filmovým alter-egom. Ako v úvode Naked Civil Servant poznamenáva Crisp osobne: "[Celý život] som sa snažil zahrať dobre Quentina Crispa, no neuspel som. Naozaj potrebujete profesionálneho herca, možno sa mu to podarí lepšie než mne." I ten najhorší film, jeho slovami, je lepší než realita. Quentin Crisp, aj ten skutočný, je len ilúzia, Quentin Crisp uprostred spoločnosti, Quentin Crisp pre ľudí, verejná postava Quentin Crisp, ikona Quentin Crisp, dvorný šašo Quentin Crisp. Zámer, mytologická postava, ktorá presahuje konkrétneho človeka.