Desire Will Set You Free (2015)

Neviem sa rozhodnúť medzi doporučujem a nedoporučujem. Film je to vizuálne zaujímavý, farebný, každú chvíľu chce diváka ohúriť nejaká bizarná postavička - aké človek uvidí asi len na Uráne a v Berlíne. Výberovka z toho "čo máme na Berlíne radi." A aj keď sa niektoré scény zdajú "až moc" pritiahnuté za hlavu, z vlastnej skúsenosti viem že naozaj to nie je v tomto meste nič neobvyklé. :) Jeho punkovo-undergroundovo-queer scéne svojim spôsobom vzdáva snímok hold, aj keď je to celé len akýsi pridlhý medailónik. Rôzne zvláštne výjavy a zjavy, cameo roly, boli pre mňa na ňom asi najzaujímavejšie. Samotný príbeh ma až tak za srdce nechytil.

Teda, príbeh ... na začiatku sleduje "nádejného spisovateľa" Ezru, ktorý si v meste snov len tak hovie a "hľadá inšpiráciu" - teda vláči sa od párty k párty, od drogy k droge, hedonisticky si užíva všadeprítomnú uletenosť. Nie je vizuálne ani osobnostne extra sympatický (a vyvrbí sa z neho samoľúby hajzlík). Akosi mimochodom sa zapozerá do mladého plachého ruského chalana, z ktorého sa vykľuje prostitút a ešte o čosi neskôr potenciálne transrodový človek. Nejakú dobu sa film sústredí na Sashu - ako pozvoľna objavuje svet "freaks" a ako sa postupne otvára iným aj sám sebe - a vzápätí mu radosť prekazí problém s vízami. Toto by vydalo pri troche sústredenia na zaujímavý, hodnotný film. Vzápätí sa ale na preskáčku vraciame k iným postavám. Až dokonca je ťažké zistiť čo/kto je v zábere filmu, ak vôbec nejaký má. Možno len reflektuje roztekaný spôsob života a impulzívnych obyvateľov mesta? Anarchisticky spracovaný potrét anarchistických libertariánov?

To bol aj hlavný dôvod iritácie pre mňa osobne. Som už celkom unavený a znudený mestskými "intelektuálmi" - cíga v jednej ruke, fľaša v druhej - ktorí poskladajú svoju coolovú alternatívnosť z toho že sa každý deň ožerú s kamošmi, sú "free" lebo sa môžu hocičím sfetovať a môžu zahrať hocakú pózu, rebelujú len tak lebo chcú rebelovať (hoci nemajú nič konkrétne s čím), kričia lebo chcú kričať (hoci nemajú čo), divne sa vystajlujú (nič proti - ale len tak "pre fun", prvoplánovo, bez pointy?), arogantne po druhých štekajú či sa im vysmievajú ... a táto cháska sa mieša s ľuďmi ktorí ticho rebelujú tým že sú bezprostredne nekonformnými samýmimi-sebou. Berlín je útočiskom pre oba typy - pózerov aj ozajstných "mimozemšťanov" dušou aj telom.

Sledovať šnúru žúrov tej prvej skupiny bolo po pár minútach otravné, bez ohľadu na vizuálnu provokáciu. Až keď sa začal rozvíjať Sashov motív, objavovať postavičky ktoré stretá (prvý krát v trans bare; kamarát prostitút ktorý stále agresívne deklamuje že je hetero; podporná komunita pre berlínskych gay rusov), začal ma trochu zaujímať. Najviac ma oslovila jeho návšteva "magickej záhrady", kde sú všetci milí (a tak trochu sjetí), láskaví - a rôzni transrodoví ľudia začnú až dokumentaristicky deklamovať svoj životný postoj či príbeh. Tuto to malo hrejivý rozmer skoro až Shortbusu, aj keď skoro mimo film. Práve kvôli rodovo, telesne, sexuálne nekonformným ľuďom si tento snímok trochu cením.

A práve kvôli takýmto momentom - usmievavé holohlavé trans-tety na streche, nahé kúpanie na Haveli či surreálne pikniky kde sa uletenci miešajú so zvedavými "normálnymi" sedliakmi (a nikto nikoho nezbije, skôr naopak), láskavosť či priateľskosť pri náhodných stretnutiach - ma film miestami bavil (...a preto mám rád Berlín). No stále mi chýbal silnejší prepájajúci príbeh. V podstate je to pocta mestu s jeho prívetivo-tolerantnou a hadonistickou stránkou, ale aj portrét jeho plytkosti, prázdnoty života pre okamih, či rôznych slepých uličiek medziľudských vzťahov.

Sexuálnu otvorenosť, hľadanie iných konfigurácií vzťahov - kvitujem. No v rukách priemerných rebelov - o to farebnejších o čo nudnejších - sú to len chvíľkové pózy ("môžem si robiť čo chcem") bez hlbšieho poňatia, na ktoré sú sebavedomí znudení experimentátori často nepripravení... a za chvíľu letia za novým impulzom.

Nakoniec, popri oči presycujúcom vizuále má snímok - keďže sa motá od klubu ku klubu - aj veľmi kvalitnú hudobnú zložku (Berlin style), už kvôli ktorej by som ho odporučil - no bez prílišných očakávaní silnej emocionálnej zaangažovanosti. Stále je tu akosi málo deja, málo príbehu.

Spíše dokument mapující berlínskou undergroundovou scénu, který se snažil Yony Leyser zřejmě zcivilnit značně upozaděným milostným příběhem mezi spisovatelem a klukem z Východu.