Podrobnosti recenze

Dovoľujem si hádať jedno z najvýraznejších gay filmových prekvapení tejto sezóny. Právom očaril festivalové publiká. Hoci píšem už tretiu recenziu v poradí na film o sprvu-hetero mládencoch medzi ktorými preskočila iskra, aj toto spracovanie je svojim spôsobom unikátne.

Áno, nepochybne zaujme každého milovníka exotiky - až podozrivo pitoreskne krásne scenérie Tbilisi nadchnú samé o sebe, k tomu naviac tá sonda do zapovedanej gay strany v málo známej kultúre, s dosť citeľným podprahovým pocitom hroziaceho nebezpečna naviac.

Príbehov objavovania, nasledovania aj zmätkovania zoči-voči svojej sexualite sme videli už neúrekom. Tento sa však odohráva v extrémne hypermaskulínnom prostredí kaukazskej krajiny, s vlastnou prastarou vetvou pomerne ortodoxného kresťanstva, unikátnym izolovaným jazykom aj písmom - čo všetko ju tak nejako uzatvára do seba, do izolácie z pohľadu európskej a západnej kultúry. V regióne povestnom tak "vražednou pohostinnosťou" ako aj doslova vražednou obsesiou mužskou či rodinnou cťou. Predstav si vyholených balkánskych alfa-samcov v teplákových súpravách a s prefajčenými hlasmi, nakrížených s pouličnou kultúrou na Strednom Východe?

Tanečné prostredie obvykle evokuje prirodzený habitat citlivejšej a otvorenejšej časti populácie. Umelecká scéna je často útočiskom tvorivých a vnímavých individualít pred barbarskejšou spoločnosťou, teplých pred hetero-normatívnou priemernosťou, aj femínnejších pred maskulínnejšou časťou gay komunity. Gruzínsky národný tanec je však vo svojej prísne definovanej podstate paradoxne opakom - je to doslova romantický nacionalistický destilát kultúry - jeho výraz predstavuje mýtický ideál a pre nás často až karikatúru mužnej pózy, drsnosti, hrdosti, našponovanosti. Od tanečníkov žiada až nadľudské športové výkony, strunulé úsmevy a neraz i usporiadanosť osobného života podľa takmer stredovekého tradicionalizmu.

Je fascinujúce a miestami dosť napínavé sledovať ako toto zvláštne prostredie - na ktoré sa sústreďuje pozornosť celej kultúry, ktorú má zosobňovať a reprezentovať aj konzervovať ako akýsi živý pohybový skanzen - "fackuje" mladých ľudí plných života, ktorí si tu realizujú svoje ambície a zároveň tak trochu ľudsky snívajú že im toto snaženie pomôže sa z tejto "diery" raz dostať kamsi ďaleko. Čo je téma dôverne známa aj mnohým tu u nás. Sledovať uprostred toho príbeh rodiaceho sa zaujatia, zakázanej túžby a možno aj lásky "na mínovom poli", vo výkladnej skrini toxickej kultúry.

Od bi-curious romance z Kanady či príbehu prvej gay lásky z Argentíny ho odlišuje práve fakt, že aj jeho hlavní protagonisti sú odchovancami neúprosne maskulínnej gruzínskej tradície - sú tak nejako 100% našuchorení machovia, ktorí sa každodenne snažia zapadnúť a prežívať v živom a hlučnom svete, ktorý u nás evokuje nepríjemne dôverné spomienky na bohom-zabudnuté východoeurópske dediny. Objavujú svoju inakosť, no zároveň ešte nemajú veľmi nadhľad nad svoje dusivé prostredie.

Film možno rafinovane a možno neúmyselne balansuje na hrane medzi energickosťou a prehrávaním - tu a tam ma zarazili "klišé medzinárodného festivalového filmu ktorý chytí za srdce každého" (ako napríklad scéna odkrivkaného tanca na spôsobo "a ja im ukážem") - no stále zostáva fasinujúci a plnokrvný a predovšetkým odvážny. Očarujúco vtiahne diváka do možno dobre známeho a tiež jednoduchého príbehu, avšak zasadeného do neobvyklého prostredia.