Podrobnosti recenze

Síce je krátky formát limitovaný schopnosťou vystavať príbeh, no Sisak svoj čas plne využil na budovanie napätia a zachytenie atmosféry - a to prvotriedne. V podstate filmárskou skratkou skvele zachytili spoločenskú náladu a situáciu LGBT ľudí v Indii. Pre pripomenutie - India po storočí zrušila britský anti-gay zákon, potom zasa homosexualitu kriminalizovala a po pár rokoch po medzinárodnom humbuku a protestoch dekriminalizovala - skoro v rámci dekády.

Istým spôsobom sa dá tento spôsob rozprávania prirovnať k Bergerovskej tvorbe (pomalosť, náznaky, pohľady, túžba ktorá by sa dala krájať), alebo (veľmi voľne) k festivalovo úspešnému artovému snímku In The Mood For Love. Hneď zkraja veľmi bezprostredne evokuje indickú atmosféru - skrz ikonické prímestské vlaky na ceste do/z práce či školy. Nesmelé pohľady - rokmi vštepený strach, preventívne kamenné tváre, uhýbanie očami - v ktorých je ťažko rozlúštiť záujem alebo hrozbu rozbitého nosu... sú mi dôverne známe aj z východnej Európy. Negociácia prístupnosti, verzus zvyk sebacenzúry.

Tuto tvorcovia dávajú silnú a trefnú výpoveď aj tým čo postavy ne(u)robia - prečo sa k sebe neodvážia ani v takmer prázdnom vozni? Možno tu čítať roky zlých osobných skúseností... ale aj celkovo neprajúcu náladu v spoločnosti, mediálny status "zvrhlíkov", potenciálne nebezpečia, opatrnosť ako spôsob života. Dokonca aj nemosť snímku umocňuje "umlčanosť" menšiny, ktorej jednotlivci nedokážu nadväzovať kontakty, komunikovať, omnoho ťažšie si k sebe hľadajú cestu. Sú si fyzicky na metre blízko a predsa nedosiahnuteľne vzdialení vďaka spoločenskej situácii.