Podrobnosti recenze

Dokument, ktorý zachytáva boj aktivistov v ČR za zrovnoprávnenie manželstiev, počas jedného štvorročného parlamentného obdobia. Ako uviedli sami tvorcovia na Filmovom Festivale Inakosti v Bratislave, kde mal dokument premiéru - váhali či pokračovať ďalej aj po voľbách, ale rozhodli sa mu ponechať ten otvorený, neukončený koniec. Výsledok práce aktivistov vrcholí typicky tunajším spôsobom: neriešením, ignorovaním, procedurálnym naťahovaním - bez toho aby sa dospelo k jasnému "áno", alebo aspoň "nie".

Aktivistov režisérka približuje až rodinne blízkym spôsobom, no necháva zaznieť aj všetky možné i nemožné absurdné argumenty proti. Svojim spôsobom je to teda i panoptikum českej politiky, "nežného extrémizmu", palety predsudkov a heftov ktorými sa dajú odmietať fakty. Tvorkyňa im venovala, podľa vlastných slov, 30-40% času - "pre vyváženosť". Inak sa v dokumente nikde netají, na ktorej strane stojí, pre koho je vlastne určený. Stane sa nepochybne "povinnou literatúrou" na queer filmových festivaloch, aktivistickú i domasednú časť komunity náležite rozdráždi i pohladí. Máličko som mal pocit sociálnej bubliny a "echo chamber".

Čo ma možno zamrzelo je aktivistická topornosť, občas až umelosť ... nuž stánočky s odznačikmi a petíciami, transparentíky, košele a saká, typické učesané prejavy ako odpovede na typickú neučesanú nenávisť, PR prejavy do médií - mi niekedy prídu sterilné. Spôsoby importované z "lepšej spoločnosti" zo západu, no v tunajšej "maštali" tak trochu bezzubé až neprirodzené. Akoby sa tie odporujúce strany úplne míňali v jazyku, kultúre, manieroch. Samá režisérka naznačila, že spočiatku mala problém získať si dôveru "všetkých tých právnikov", aby sa jej ľudsky otvorili a nielen "prezentovali na kameru".

Na jednej strane mi chýbala rozmanitosť názorového spektra (nielen absolútne pre a absolútne proti), ale rôzne pohľady na vec v rámci komunity (nie všetci túžia po manželstve, svadbe s tortou, heteroimitácii) ale aj širšej spoločnosti ... teda čiastočne naklonení ľudia, liberálni kňazi, skeptici atď. Na druhej strane mi - dosť zarážajúco - chýbali kvalitne definované a prednesené odpovede na obvykle prajavy odporu a nenávisti. (Presne po takýchto príkladoch, návodoch "ako na to" - sa pýtalo aj festivalové publikum.) Akoby sa aktivistom už nechcelo riešiť absurdnosti typu spájania homosexuality a pedofílie či zoofílie, alebo "je to proti prírode" - a tak na to skôr nereagujú - aj keď by sa dali jasne, stručne, úderne vyvrátiť, tak aby si to médiá aj diváci na celom spektre raz a navždy zapamätali. A keď to bude treba opakovať, tak dookola. Preto tá výsledná pachuť že oba tábory komunikujú nie na seba, ale pomimo seba, v úplne inom jazyku, iným spôsobom - a nepočujú sa. Jedni žijú v 19. storočí, druhí v 21., v jednej (ne)utešenej ZOO, a majú pocit "aká je to krásna debata", aj keď sa tu skôr nikto nebaví s nikým.