Podrobnosti recenze

Konečne zasa raz Pán Film. Andrew Haigh, režisér obľúbeného Weekendu a populárneho seriálu Looking, na seba nechal čakať, ale to čakanie za to stálo. Po vizuálnej, obsahovej aj emocionálnej stránke to bude tipujem jedna z udalostí sezóny. Náladový, citlivý a primerane intenzívny snímok rozoberajúci témy osamelosti (nielen gayov) vo veľkomestsej džungli a postmodernom živote, vzťahu LGBT+ ľudí k rodičom, magickej moci snívania pri vyrovnávaní sa s traumami a tragédiami, možnosťou vzájomnej opory medzi zranenými ľuďmi, aj o prepásnutých príležitostiach pomôcť si navzájom medzi našimi zdráhavo-ustráchanými existenciami k troche ľudského tepla.

Nebudem tvrdiť, že je to za plné skóre - v istom náhľade sa mi film zdal "na prežitie" ľahší relatívne k enormne náročnej poctivej batožine, s ktorou sa podujal pracovať. Nijak zásadne katarzný vo svojom rozuzlení. No to sú asi jediné slabiny ktoré mu momentálne dokážem vyčítať.

V pozvoľnom akoby utlmenom plynutí deja možno nájsť paralely s Weekendom - typický Haigh-ov rukopis: Dôraz kladie na vytváranie a zachytávanie nálad, preciťovanie intimity v zdanlivo nedramatických scénach. Mne osobne tu (v pozitívnom zmysle) bila do očí civilita a ľudkosť - v komunikácii aj intimite medzi dvoma hlavnými protagonistami - teda to čo volám "gay návyky zo Západu", zatiaľ dosť vzácne tu vo východnej Európe. Nostalgická pripomienka a pohladenie, že niekde na svete sa to dá aj inak... Od tvorcu Weekendu, s jeho liečivou dávkou "obyčajnej" človečiny, by som nečakal nič menej. Trochu to samozrejme kompenzuje povinná jazda s "normalizovanou" konzumáciou rekreačných substancií v britskom gay prostredí - ktoré z neho kvôli autenticite asi nešlo vynechať, nech ma na to človek hocako nesúhlasný názor. Sú tu ako to čím sú - pochybné náhražky všeličoho čo v živote chýba - a do príbehu teda pasujú.

Nechal som sa nalákať na Paula Mescala (ocenený Aftersun), no tu hrá jednoznačne druhé husle - popri skvelom výkone ktorý podáva Andrew Scott. Citlivého zraneného dobráka tu hrá a dávkuje presvedčivo, bez toho aby skĺzol do karikatúry či gýča. Paradoxný kontrast dospelosti a zároveň jej životom-podmienenej nerealizovateľnosti. Zaujme aj dospelý Jamie Bell (Billy Elliot) v role otca, o čosi strhanejšie pôsobí Claire Foy. Dôverne známymi postojmi rodičov voči gay synovi sa prehrýzli obstojne, bez toho aby recitovali typizované frázy. Tu ma zaujalo tak posunutie otca do role toho chápajúcejšieho, ale aj unikátny experiement konfrontovať dospelé dieťa s rodičmi keď boli skoro v jeho vlastnom veku, či dokonca mladší, čo dodáva ich dynamike neobyklú vyrovnanosť.

Nebudem prezrádzať zaujímavé zdvojenie pointy vo vyvrcholení... poviem len toľko, že otvára (tak ako celý film) priestor na inerpretácie a osobné dopovedanie. Snímok ako celok dôstojne rozkreslí témy vyrovnávania sa s traumou i tragédiu nepodanej ruky, vzťahu gaya k rodičom, obnaženej zraniteľnosti, ale aj odcudzenosti súčasného života v meste, kde je každý cudzincom a pristupuje k ostatným so strachom a zdržanlivosťou - čo metaforicky evokuje aj prázdny vežiak len s dvoma nájomcami. Priestor tu bude na symbolické interpretovanie kadečoho - od rozprávkovo repetitívnych ciest vlakom do spomienkovej reality duše, až po prítomnosť/absenciu dotykov v jednotlivých scénach.

Výborne to podčiarkuje náladová hudba 80. rokov, ktorá scény nielen podfarbuje, ale s nimi aktívne spolupracuje. A nemožno nespomenúť profesionálnu a zábery krásne maľúcu kameru - celá práca so slnkom, prítmim, krajinou, farbami a svetelnými odrazmi - dokazuje že zručný remeselník nepotrebuje zbytočne popisne znázorniť "to", stačí to načrtnúť.