Gualeguaychú: El país del carnaval / The Carnival (2021)

Z najnovšieho počinu Marca Bergera a Martina Farinu som bol dosť zmätený a ako skalný fanúšik ich rannej tvorby aj značne rozčarovaný. Vydali sa na experimentálnu pôdu kdesi medzi dokumentom, pseudodokumentom, hraným filmom a dokonca filmom z natáčania (kde režisér a iní herci z iných filmov nachvíľu vstúpia do deja) - no chýba mi tu silnejší príbehový rámec ktorý by to celé utiahol. Výsledok je veľmi roztekaný, neurčitého tvaru, skoro film o filmároch. Dokonca som si to nevedel užiť ani ako "vizuálnu lahôdku", čisto sa bažiť v atmosfére alebo pomalom plynutí času na zaujímavom mieste - necítil som sa "v tom" či "s nimi" príjemne.

Dokumentočosi zachytáva atmosféru karnevalu v argentínskom mestečku, spôsob ako si ho partička kamarátov v sezóne užíva. Niekedy ich pozorujeme na mieste (prezliekárne, sprchy, kuchyne, bazén, sprievod), niekedy o veci (až príliš popisne) rozprávajú ako hovoriace hlavy na kameru, aj keď ide o banálne záležitosti: "Ideme do klubu, opijeme sa, potom ideme do sprievodu, potom na párty až do rána." Neviem či sa týmito "hviezdami" snímku stáli náhodne vybrané postavičky spomedzi ozajstných mužských tanečníkov, alebo to celé bolo zohrané. Takmer ako v reality show sa hašteria, vymýšľajú chvíľkové mikrodrámy, neustále sa navzájom prekrikujú (až z toho po hodine celkom bolí hlava).

Fascinoval ma takmer neohraničený prístup tvrocov do šatní a spŕch, pôžitkárske zábery na "mužskú krásu" - neraz aj intímnu - nám servírujú takmer nonstop, občas sa vyslovene bažia v homoerotike, blízkosti a láskavosti ktorú si chlapi spontánne prejavujú. Určite to môže (na chvíľu) zaujať ako portrét inakšej mužnosti: na jednej strane ukričanej, šuchoriacej perie, typicky súťaživo-vystatovačno-podpichujúcej ... no na druhej strane bozky, objatia, vzájomná výpomoc, zápasenie ktoré vyzerá skoro ako láskanie, nežné slová. A smotná tá irónia chlapov, ktorí pôsobia veľmi mužne a macho, sú hetero, ale nemajú problém vystavovať svoje skoronahé telá na obdiv v tých najsurreálnejších kostýmoch za ktoré by sa ani Priscilla nehanbila, nalíčení, naolejovaní, posypaní glittrom, tancovať podobne zmyselne ako ich ženské proťajšky, byť objektami krásy a nevidieť v tom žiadny rozpor s ich mužnosťou. Je v tom nepochybne nevídaná surreálnosť.

No zároveň je tu alkohol, machizmus, fiktívne spory, škriepky, vzájomné hecovanie, otravovanie sa navzájom... až je to únavné. Postavy ktoré sú najčastejšie na kamere majú v sebe konskú dávku narcisizmu, miestami je to monotónne až nesympatické. Ani príchod herca Gastona Re, či podivné entré režírujúceho Bergera, do zvláštneho farebne-ligotavého portrétu tohto svojského polosveta ktorý žije "na efekt" "pre oko" ako jedno veľké "performance" - nevnesú žiadnu výraznú dejovú linku. Na klasický film tomu chýba príbeh (aspoň to typické Bergerovo hádzanie očkami a bolestivo pomalé zbližovanie) a na dokument zasa trochu viac hĺbky, ozajstnosti, nestrannosti, nebodaj náznak nekompromisnosti, či reality za pozlátkom. Zo všetkého trošku, ale výsledný pocit bol nekonzistentný až rozpačitý. Tentoraz prevážil smútok z prázdnoty testosterónového prostredia, než radosť z mužskej krásy, náznakov priateľstva či aj intimity.

Bergerova pocta mužským tělům a vzájemnému přátelství.