Le fate ignoranti / Nevědomí andělé (2022)

Vizuálne ľúbivejší a súčasnejší look, trochu bizarné ak nie "toporné" vedenie hercov, v niečom uhladenejší a menej fraškovitý scenár - seriálová podoba dvadsať rokov starého filmu má čas vyrozprávať niektoré anekdotické motívy v detailoch, aj keď nie vždy zaručene viac "do hĺbky". Zaujímavé a príjemné dielo samo o sebe, ktoré ale svoju predlohu nezatieni.

Napriek tomu, že Le Fate Ignoranti nepokladám za "remeselne najlepší film" na festivalovej úrovni - vo svojom čase (Europride v Ríme) asi vznikal s istou dávkou dobre mieneného aktivizmu - no predsa patrí medzi moje top gay filmové srdcovky. Vízia alebo idea ozajstnej komunity v gay komunite ktorú Özpetek predostrel (aj s ironickými otáznikmi), na plátne vzácnej konviviality, aj alternatívnej rodiny pre vyvrheľov života - je stále dosť jedinečná a má svoju silu. No nenapadla by ma potreba rozpracovať práve toto dielko do podoby seriálu. Bolo zvláštne sledovať pietne znovu-rozohranie dôverne známych scén, postáv, replík - s inými tvárami a kulisami - v príbehu ktorého kultový status som nepostrehol. Jasné, mohla to byť šanca poopraviť zopár starých chýb ...

Čo mi ako prvé udrelo do očí, okrem snahy o sledovanie pôvodného deja skoro scénu po scéne, bola podivná práca s hercami. V príliš veľa scénach, obzvlášť v prvých dieloch, stoja vo veľmi neprirodzenom bojovom nástupe - všetci sa prizerajú, všetci sa divia, všetci sa smejú, všetci sú trápne ticho - a pôsobilo to na mňa naozaj rušivo, až trápne. "Jej, tak zasa točíme Ignorantov, tak tu všetci tak pietne stojíme, máme sa radi, máme radi ten film ... a čo ďalej?" Akoby každý dostal zaplatené a musel byť štatistom v každej významnej scéne. Len čo s nimi...

Voľbu hercov nechávam na osobný vkus. Pôvodná Antonia bola kvalitne obsadená a zaujímavá osobnosť, no i mladá seriálová pôsobí ako dobrý výber a dostane dosť priestoru prejaviť charizmu. Nový Michele mi nesadol a jeho charakter sa mi zdal skôr ochudobnený až do karikatúry. Bolo zaujímavé aký nový "presence" rozprávača dostal Massimo. Asaf (predtým Emir) pôsobí menej gýčovo i skratkovo a herca i samotný motív pokladám za dobrú voľbu. Som rád že svoj mikropríbeh vyrozprávali aj Vera (predtým Mara), lesbický aj gayský pár, domáca Nora je o máličko viac než vtipná karikatúra (žiaľ, na rozdiel od priamočiarej Luiselly), už len škoda že Sandrov smutne nenaplnený crush v pozadí nedostal svoj vlastný priestor - je to určite častý motív v gay žití. A Serra Yilmaz, ako svojská existencia vo filme/seriáli i mimo neho - znova dávkuje potrebný vhľad, materinskú trpezlivosť, ale chvíľami aj krotí gýčovitú heteronormatívnu obsesiu kultom manželstva - aspoň toľko.

Pri všetkej tej snahe o pomerne vernú naráciu predlohy, najsilnejšou pridanou hodnotou seriálu tak pre mňa boli nové scény - zmierovania Antonie a Micheleho, návšteva transrodovej Luiselle u rodiny a jej emotívne znovu-zbližovanie s matkou, či 8. diel, ktorý akoby dopovedáva to čo uz film nestihol. Alebo, to čo taktne a nejednoznačne nechal film nedopovedané - na imaginácii diváka. Posledná epizóda nielen trochu pripomína Özpetekov Istanbul Kirmizisi, ale stoj čo stoj dopovedá Serrin, Antoniin, Asafov príbeh, až didaktickým spôsobom. Ešte trochu "warm fuzzy feeling". Ešte, ešte.

Hoci ide o moju srdcovku, priznám že už aj film mal nádych turko-talianskej telenovely - a mám pocit, že seriál sa tejto črty nielen nezbavil, ale ju miestami ešte prehĺbil. Možno ... je to Ozpetekov špecifický vkus, alebo už jeho vek. Na jednej strane je príjemné vidieť napríklad Veroniku (Antoniinu matku) nakoniec zapadnúť tiež do kruhu priateľov - aj je to až tak "pekné", že som zdvíhal obočie. Brániť sa toxickej dávke cukru, nebrániť sa? :)

Hudobne sa seriál snažil tiež do istej miery inovovať, voľba piesní a motívov neurazila, ale ani nezanechala stopu - s výnimkou Soha Mil Pasos a tiež ústredného motívu, na ktorý som si musel zvyknúť a prijať ho s celkovým telenovelovitým nádychom série. Seriál si mohol dovoliť aj rozmach vo vykreslení ústredného bytu/terasy, Micheleho ateliéru (už nepredáva ovocie), či iných kulís - ale predsa len nehrajú takú významnú rolu "entity samej o sebe", ako pôvodný byt/terasa z filmu.

Vo výsledku, seriál pôvodný film významne neprekonáva. Až po jeho zhliadnutí som znova ocenil "starú klasiku" - od hercov, cez hudbu až po predovšetkým kvalitný timing a úspornosť rozprávania. Seriál sa možno snažil vyhladiť niektoré remeselné chyby, ktoré vo filme nevyšli, no predsa len u mňa postrádal istú konzistentnosť ako celok, jedinečný šmrnc filmu ako výsledného tvaru.

Ferzan Ozpetek je pro mě zárukou silného diváckého zážitku. Z jeho tvorby jde cítit životní vyzrálost, kterou dokáže vdechnout svým projektům. Umí pohladit po duši a vzápětí pobouřit. Baví mě jeho vytříbený smysl pro estetično, detaily. Jeho typický způsob vyprávění je o to silnější, když máte odžito a dokážete jej konfrontovat s vlastními zkušenostmi. Pro někoho může být příliš pomalé (nudné). Mám aspoň více času ke zkoumání nuancí. Hudba vše jen dokonale podtrhla a hned první píseň mi opakovaně způsobovala mrazení. Kameře nemám co vytknout. Měl jsem jen jediný malý problém - hereckým obsazením Michela.