More Than Only (2017)

Na pohľad amaterérsky a umelý počin. Príbehovo nemá čo zásadné ponúknuť. Herci nie sú ani veľmi charizmatickí, hlavné i vedľajšie postavy načrtnuté jednorozmerne, len jeden z dvojice by sa dal označiť za trochu "zaujímavého". Z emocionálneho hľadiska je to ako vytrhnuté z učebnice pre "roboty na vzťahy" - hneď od samého začiatku (ešte skôr než sa uplynú mesiace spoznávania) vyžaduje Michael veľký verný vzťah navždy, podľa šablóny z romantických filmov (alebo paródií na ne). Aj by to chcela byť reklama na gýčovitý gay "produkt", keby to ale aspoň malo pekné vizuály. Kde sú tie časy keď sa iba v interiéroch domov a na priľahlých trávnikoch dalo natočiť niečo ako Latter Days.

Ako vítané ozvláštnenie žánrových klišé - Justin sa pitvorí ako vtipný ukecaný výmyselník, ale po čase aj táto charakterová črta začne byť monotónna. Jonathan Daniel Miles nehrá zle, ale len ťažko sa mu verí tak intenzívne očarenie partnerom ako je Michael v podaní zúfalo mdlého Bjorna Andersona, ktorý len zamilovane alebo konsternovane gúli očami z pudingovej tváre. Čosi tu smrdí ochotníckou snaživosťou. Pán otec je síce poriadne temný antihrdina v pozadí, no predsa je až príliš jednorozmerný vo svojej neľudskosti. (Nehovorím o matke ktorá len mechanicky pochoduje kdesi v okolí ako vešiak na šaty.) Justinova submisivita a panika v kontakte s patriarchom (a následné dramatické zápletky) sú síce najvyčnievajúce momenty filmu, ale beztak sa mi nechcela veriť tá miera paralýzy a zároveň schematickej túžby po rodičovskej láske, ktorá bola akoby z úplne iného filmu. Prepínanie Justina v takom absurdnom rozsahu medzi polohou (nepochopiteľne pasívnej) plačúcej trosky a neodbytného všetečného komedianta pôsobilo trochu neprirodzene, obe polohy tak vyzneli zbytočne hystericky. A keď Michael spustí na otca psychopata ktorý by mal byť na ťažkom liečení elektrošokmi alebo v base - ako jeho syn potrebuje prijatie a podporu taký aký úžasný je (dosaď celú tirádu z LGBT brožúrky či soap opery), prišlo mi to už len smiešne.

O romanticom gýči pomlčím, deklamovanie "veľkých právd" na pozadí banalít, uprostred deja ktorí pôsobí komornejšie než jeho kulisy, mi prišlo vycucané z prsta. Chlapci sa snažili, ale celé sa im to rozpadlo v chabom scenári, nevyváženom herectve a vcelku detinskom uchopení zamilovania. Žiaľ, značný počet scén filmu som musel sledovať cez prsty, ten "cringe" sa nedal vydržať.

Příběh mi nevadil, kdo by si takový nepřál alespoň jednou za čas v té záplavě dramat, špatných konců či různých druhů ponížení gayů. Navíc v druhé půli jsem vnímal pár vět, které byly pravdami pravdoucími a jakoby mi šly rovnou z duše, proto jsem ještě o bod zvýšil své hodnocení za Příběh. Na druhé straně mi ve filmu "cosi" chybělo, a to dost velkým dílem, co by mohlo udělat z tohoto dílka větší trhák. Styl zpracování(?), lehký amatérismus(?), snaha spojit komično s romantismem(?). Dobrý, leč ne neobvyklý námět, se pro mě v tomto filmu snoubí s mírnou prázdnotou a nevyužitým potenciálem.

Z milionkrát ojetého tématu je potřeba vyždímat aspoň ten zbytek a moc se nepovedlo :) Zbytečný doják a místy moc křečovité.

Ochotničtí herci, křečovitý scénář. Leda snad ta žlučovitá a ponurá postava otce, stále opakující slovo "lifestyle", je trochu zajímavá (a v jistém smyslu zábavná). Kdyby ta věc byla natočena jako krátký film na 15-20 min., možná by mohlo být hodnocení mírnější, ovšem na celovečerní film je to příliš chabé a prázdné.

Režijní prvotina působí místy strojeně a učebnicově, hlavně Justinova postava. Ale po dlouhé době jsem měl z hlavních představitelů pocit, že jim jde o odvedení co nejlepší práce a ne jen o pouhou účast na projektu. Jen ten konec nemusel být tak přeslazený.