Surto (2014)

Zaujímavý mužsko-mužský duet súčasného tanca, ktorý, ako to tomuto umeleckému žánru prináleži, môže každý zinterpretovať sám. Ja som tam našiel ... vyobrazenie binárnej logiky (my/oni, červení/modrí, priateľ/súper) súťaženia a súboja, ktorá je neprekvapivo repetitívna. Zápasenie kde je každý chvíľku navrchu - a každá strana súboja/sporu je zrkadlovým obrazom tej druhej. Medzi-mužské zápasenie, ktoré je v podstate formou intimity (lebo inak "sa to medzi chlapmi nesmie"), alebo intimita ktorá je formou zápasu (lebo inak to nevieme). Hoci možno sledujeme rovnakú dynamiku, v závislosti na oblečení/vyzlečení vnímame výjav ako niečo iné, jeho iný rozmer (Je to mužné? Je to doťahovanie? Je to boj? Je to sexuálne? Je to hravé?). Do vyčerpaných vzdychov po zápolení sa da započúvať ako do zvukov milovania. Sú mužské vzťahy (či priateľské alebo intímne) len striedaním "poď sa hrať" a "daj pokoj"? :) Narábame so sebou navzájom ako s objektami - odkopnúť, privliecť, nastaviť ako treba, použiť - či pri súboji, alebo súloži?

Gay interpetácie môžu ísť samozrejme ďalej a vnímať klbčenie postupne sa obnažujúcich tiel (lúpanie vrstiev smerom k vzájomnému zdieľaniu svojej zraniteľnosti) ako iné (inovatívne) formy telesného prepletenia a intimity - možno akčnejšej, hravejšej, zmyselnejšie, mimo klasické top/bottom klišé.

A možno to celé s "gay" témou nemá nič spoločné, sú to len telami zahrané vnútorné dynamiky vzťahov všeobecne.

V každom prípade súčasný tanec je žáner pre menšinu v menšine v menšine. (A možno nie? - povedal by optimistický umelec. :D) Vyžaduje vôľu hľadať obsahy v neverbálnom pohybovom slovníku. Ako spolu interagujeme, ako sa dotýkame, ako sa prezentujeme, ako pózujeme, ako sme prirodzení - prenesnené do fyzickej roviny vnímania, gest, rôznych kvalít pohybu. Stačí trochu otvorenosti pri pozorovaní.

Poznámka: mužsko-mužská interakcia, aj zdanlivo intímna, či dokonca nahota - nie je v súčasnom tanci nič výnimočné, skôr naopak - rutina výrazových prostriedkov. Nehudobnosť, rytmus udávaný len pohybmi performerov - je tu úplne bežný. Koncept hľadisko/javisko je už dokonca pomerne zastaralý. Možno toto nie je práve najvýnimočnejší kus z tohto umeleckého žánru - ale dajme tomu že relatívne prístupný gay publiku. ;)

Iné prístupné diela by som hľadal od formácie DV8 - či už "klasika" Enter Achilles, alebo relatívne nový "John".

Teatro Solíz, nejvýznamnější uruguayské divadlo, schované tak trošku za rohem hlavního náměstní Plaza Independencía s proslulým palácem Salvo a záznam představení z roku 2014 z na jihoamerické poměry malé zemičky (cca 3x tak velké jako Česko), která vznikla v minulosti jen hašteřením Portugalců a Španělů o tuto oblast, kde v prvních chvílích "zrodu" domorodci spapali každého bělocha, kdo se na tomto území ukázal, mě překvapilo.

Kromě země původu (i když herecko-taneční duo je dosahem nadnárodní) se představení od jiných podobných liší také zvláštním způsobem "zpracování", nahotou a navíc bez jakékoli hudby (!), jen zvuky těl a divadelních prken a na první pohled se může zdát lascivní, ale pro mě tomu tak nebylo.

Díval jsem se s odstupem doby znovu a je to zcela mimo hlavní proud, má to svou hloubku (i šířku) a je na každém z nás, co si z toho vezmeme. Mnozí odsoudí, jiní ne, pro mě vysoký nadprůměr, když sečtu všechny klady a zápory ...