Podrobnosti recenze

Priznám sa, mám na Özpeteka slabosť, je jeden z mojich naj režisérov - napriek tomu že väčšina jeho fimov je z prísne profesionálneho pohľadu lepší priemer. Dáva im niečo naviac, čo v/u iných nenájdem. A predsa sa mu podarilo ma s Bohyňou Šťastia príjemne prekvapiť - spôsobom ktorý by som od neho ani nečakal.

Áno, je tu zasa jeho trademark: "široká rodina priateľov", komunita vydedencov, veľké oslavy, spolu-zažívanie a spolu-vychutnávanie života (slovom: konvivialita), ale aj smrť a tragédia v takmer antickom (alebo telenovelovom, záleží na uhle pohľadu) poňatí. Aj celý tradičný Özpetekov herecký ensemble - iné šaty, iné vlasy, iné fúzy - no dosť povedomé typy.

Nie som zástanca heteroimitácie (v podobe a drámach vzťahov) ani svadieb či zakladania rodín (s deťmi) len aby sa dokázala naša "normalita", aby sme sa zaradili a boli "takí ako všetci ostatní". Každému čo jeho jest - no pre mňa osobne to nie je obľúbený životný ani filmový žáner. Napriek tomu som si toto Özpetekove spracovanie témy celkom užil - možno práve preto, že nič z toho čo tu načrtáva nie je ľúbivo pekné, ukážkové, výstavné.

Nie je to, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, didaktický film o tom "ako aj teplí môžu byť výbornými rodičmi". Deti vstupujú do rozpadajúceho sa životného priestoru dvoch mužov v otvorenom vzťahu - ktorý začína nezvládateľne haprovať, priam vybuchovať všetkým zúčastneným do tváre. Práve to, ako vstupujeme do príbehu a medzi postavy v "ich nepeknom okamihu" - mi prišlo netuctovo sympatické.

Sledujeme tak akoby úplne inú "kapitolu z heterosexuálneho života": Nemusíme sa už mať radi, ale dáme to nejako aspoň kvoli deťom? V podaní tohto kakofonického páru - ktorý nikdy v živote neokúsil tak naliehavo prepájajúci prvok ako deti - sa však nezdá že budú smerovať priamočiaro k očakávanej odpovedi.

Ako pri pohľade na Bohyňu Šťastia komentuje jedna z postáv: Rimania chápali šťastie v neutrálnom duchu. Čosi čo sa prihodí, zamieša kartami, nasmeruje život inam - a nemusí to byť za každú cenu príjemné.

Snáď veľa neprezradím ak poviem, že vyvrcholením je nájdenie trochy pochopenia a láskavosti pre našu obnaženú životom-sklamanú nedokonalú ľudkosť.