Podrobnosti recenze

Neveselý, surový, autentický a filmársky celkom podarený portrét samotného militaristického srdca apartheidu, v jeho poslednej dekáde. Načrtnutý z uhla pohľadu ešte nevyoutovaného gaya, citlivej duše, ktorá je zaujímavým kontrapunktom a náročnou mierkou pre mačistické zverstvo tohto sveta. Hľadanie lásky, alebo aspoň trochy ľudskej láskavosti v tom najnemožnejšom prostredí. Film bol kritikmi ocenený a získal niekoľko nominácií na ceny.

Osobne som si ho užil o dosť viac než tematicky veľmi podobný (aj keď o čosi optimistickejší) Kanarie - ktorý pôsobil trochu viac ochotnícky. Metodicky má bližšie k Yossie a Jagger, no Moffie sa menej odovzdáva civilite každodenného života vojakov a servíruje armádne prostredie zo širšieho záberu, intenzívnejšie skúma mechaniku spoločnosti postavenej na nenávisti.

Moffie je plnokrvný Film do kín, žiadna "gay inscenácia" - s veľmi pútavým vizuálom, kde estetika tak nejak sadisticky kontrastuje so všadeprítomnou beznádejou ... a aj zaujímavým hudobným doprovodom - napríklad ironicky znejúca ústredná skladba: Sugar Man. Pekné západy slnka nad africkou savanou už dávno nepôsobili tak bezútešne. :)

Hoci je vo filme niekoľko gay postáv a tento motív sa preniesol aj do jeho názvu, jeho ústrednou témou je skôr snaha o zachovanie ľudkosti, ale aj to, ako sa opakovaním násilie stáva "normálnym", chlebom každodenným, preniká pod hrubnúcu kožu toho kto býval (a možno zostal) človekom. Ako v začarovanom kruhu - pokrivená spoločnosť si objednáva produkciu monštier, ktorú sa do nej vracajú a spätne ju formujú. Bezútešnosť/bezvýchodiskovosť ma úprimne mrzela, ale zároveň mu dodáva na adekvátnosti i akútnosti odkazu.

Pre staršiu generáciu môže byť zaujímavé prirovnanie k povinnej dvojročnej základnej vojenskej službe v ľudovej armáde. Časovo prímer sedí, no tu však chlapcom namiesto imperializmu hrozia komunizmom, namiesto marxizmu chlapcom vymývajú hlavy rasizmom a fašizmom. Úvodné zaujatie exotickou krajinou a zvrátenou kultúrou ktorá už našťastie formálne neexistuje ... veľmi rýchlo vystrieda pomerne sadistická výcviková "rutina". Toto nebudú "dva roky prázdnin", ale systematická dehumanizácia človeka na robot na zabíjanie. Hneď sa ponúka porovnanie s inými vojenskými a výcvikovými filmami - ktorých som videl desiatky - napriek tomu ma Moffie párkrát priviedol na hranicu znesiteľnosti. Toto už nie je len bizarná šikana, ale svet kde sa násilie stalo komunikačným prostriedkom v silovej zložke zriadenia. V očakávaní že presne toto potom prenesú na bojisko. Nenávisti je tu plno - ku komunistom, k homosexuálom, Búrov k Britom - vo vnútri belošskej elity, aj medzi vojakmi rôzneho charakterového razenia. Síce čisto-mužské prostredie zaváňa ilúziou vzájomnej opory, táborových kamarátstiev či erotiky - už dlho som sa napríklad nepozeral na toľko nahých sprchových scén, ktoré nepôsobili prvoplánovo "sexi", ale skôr autenticky psychickým i fyzickým vyčerpaním regrútov, mäso vo vojenskom mlynčeku. Režisér umne vyvláva pocit stiesnenia, kde mladý človek tekmer nemá čas sa spamätať, nadýchnuť a byť zasa človekom - aspoň na okamih.

Akékoľvek prejavy nehy/záujmu sú tu malým zázrakom. V celkovej napätej situácii si ich človek takmer ani nedokáže "užiť" tak ako je zvyknutý (tematizované erotické gay scény z barákov či zo zákopov) - čo beriem ako osviežujúco nový filmársky postup. A scenáristi ich nadávkovali naozaj iba ako šafránu. Pre niekoho to bude slabina, pre niekoho sila tohto filmu.