Podrobnosti recenze

Táto miniséria má nepochybne svoje kvality, no predsa len váham, či nie sú superlatívy kritikov len bublina. Za zásluhy Davisa, lebo LGBT aktivistov treba vždy pochváliť, lebo sa to "tak patrí". Keď si spomeniem na svojho času provokatívny Queer as Folk, alebo súčasnejší Cucumber/Banana/Tofu plný suchého britského humoru i zvláštnej dospeláckej irónie a sarkazmu, prípadne ostro kritickú distópiu Years and Years - potom najnovší počin Russela T. Davisa mi miestami príde podozrivo vlažný, neurážajúco šablónový. O to viac ma zarazilo, že aj v dnešnej dobe, v Spojenom Kráľovstve, boli také problémy s produkciou série s touto tematikou. A kompromisnú redukciu z 8 dielov na 5 je miestami cítiť - v podobe nezaplátaných dier, dejových skokov, nedovysvetleného vývoja charakterov. Nemal som pocit veľmi súvislého príbehu, s náležitým emocionálnym vývojom.

Z pozitívnej stránky: na rozdiel od niektorých kritikov mi prišlo sympatické že väčšina G/L rolí je obsadená G/L hercami. Prítomnosť Stephena Frya či Neila Patricka Harrisa bola milá, aj keď by si zaslúžili "mať čo zahrať" viac. Veľmi obdivujem speváka, performera a herca Ollyho Alexandra - jeho popová/mládežnícka tvorba výrazne vyčnieva nad priemer (Worship, Desire, King, ...), srší z neho talent. Svojou energiou samozrejme nadopuje aj postavu Ritchieho, hoci neviem nakoľko hrá výrazovo len seba - v podstate je to jednorozmerná postava ktorá je stále šťastná, excitovaná, škerí sa ... lebo tak je vychovaný. Je síce samozvaným "srdcom kolektívu" (nevieme prečo ale je "cool" a všetci z neho žasnú - priznávam tu svoju alergiu na extrovertných narcisov.), ale aj v podstate nesympatickou postavou - ktorá počas celej série čosi zapiera - najprv existenciu epidémie, svoju sexualitu verejne i pred rodičmi, neskôr svoju chorobu pred partnermi.

Asi najvýraznejším prínosom seriálu je jeho načasovanie. Možno je v dobe truvady téma 80. rokov a príchodu HIV/AIDS zdanlivo už passé, ale veľmi ironicky koreluje s Covidovou sezónou. Na mnohých miestach sledujeme rovnaké reakcie ľudí: popieranie, konšpirácie, experimenty s ezoterickou pseudoliečbou (pitie kyseliny do batérií bolo drsné), strach a potláčanie práv tvárou v tvár neznámej infekcii atď. Zdá sa, akoby tieto paralely do súčasnosti boli hnacím motorom dielka.

Oceňujem tiež ďalšie výrazné postavy/hercov ktorí nezaslúžene nedostali toľko pochvál: Callum Howells ako introvertný nevinný dobrák - ktorý schytá tvrdú iróniu života. Lydia West ako Jill - žiadna manipulatívna znudená fag-hag - pre svojich i cudzích chalanov sa rozdá obetavou starostlivosťou, ktorá zvláštne kontrastuje so sebestrednosťou i hanbou medzi mnohými gaymi. Je tu asi najživšou a najcelistvejšou postavou - z mäsa a krvi. Ale aj Keely Hawes ako kompulzívne strojená britská matka, ktorá nasiakla svoju rodinu zapieraním, ktoré tak veľmi zabíjalo. Práve jej uragánový performance vo finálnej epizóde bol pre mňa obsahovým vrcholom seriálu.

Napriek kope dobrých aj mrazivých momentov, problémom je zvyšná seriálová výplň. Štandardné situácie, štandardné dialógy, štandardný humor. Neviem či to je tým že starnem, ale prejavy, emócie, témy tejto bandy dvadsiatnikov mi prišli ploché, jednorozmerné, prázdne. Ich hranie miestami až sitcomové - akosi bez hĺbky, bez humoru. Akoby sa na 80. roky len hrali, oblečú si kostýmy a je... no chýba nálada tých thatcherovských rokov, atmosféra, obsah. Celé to pôsobí veľmi súčasne (najmä akousi bezstarostnou povrchnosťou), hipsterská hra na retro vo vonkajších náznakoch.

Na druhej strane, má to celé skvelý profesionálny look, najtuctovejšie gay hity 80. rokov sú tu všetky, práca s dialektami sympatická, genderová a etnická inkluzivita čítanková, možno je to celé až príliš profi a trochu bez života.