Podrobnosti recenze

Ak túto minisériu porovnám s nedávnym (nie úplne zaslúženým) humbukom okolo "It's a Sin", švédske dielko mi príde síce menej farebné (vizuálne ľúbivé) a s menej známimi medzinárodnými hitovkami - ale zároveň omnoho autentickejšie, "pod kožu" a určite menej zbytočné. Bolo zaujímavé vidieť gradáciu nálady ohľadom neznámeho "gay moru" v prostredí odlišnom od typických (klišé) epicentier ako San Francisco, New York a Londýn ... aj to aký flavor pandémia a panika získa v relatívne dospelejšej škandinávskej kultúre.

Evokovanie atmosféry Štokholmu 80. rokov mi prišlo omnoho solídnejšie (oproti ekvivalentu v It's a Sin) - kombináciou vkusného retro tónovania, "filmového zrna", dobových artefaktov aj archívny záberov z ulíc. Väčšina postáv nie je tuctovo pekná, dokonca sa tu dajú nájsť zaujímavé charakterové vady ktoré z niektorých z nich robia svojim spôsobom anti-hrdinov. A samozrejme ten povestný gay "bitching", ktorý je na jednej strane vtipný a na druhej trochu chladne krutý...

Vytkol by som snáď len televíznu rozvláčnosť (nie som si úplne istý že 3 hodiny sú oprávnené - ale tak, každá epizóda bola vysielaná samostatne a musela mať svoj vlastný dejový oblúk), to že Rasmus je v podstate karikatúra tupého hedonistického (a trochu sebeckého) anjelika a Paul zasa typická diva/matrona alternatívnej gay rodiny, aj keď zahraný bravúrne a so svojim vlastným svojrázom. Našťastie príbeh ťahá Benjamin v podaní Adama Lundgrena - trochu zakríknutý a upnutý, trochu zvedavý, dobrák od kosti, primerane citlivý, zdravo nehysterický kľuďas.

Osviežujúco neobvyklé mi prišlo situovanie Benjamin do rodiny Jehovových svedkov - téma ich za vlasy pritiahnutých fantázií raja, verzus sterilnej reality ktorú vytvárajú tu a teraz na zemi ... ktorá sa zaujímavo tiahne celým filmom a zapája v zaujímavých parafrázach - ako aj niečo čo sformovalo Benjaminov dobrácky charakter, ale zároveň "obohatilo" jeho životný príbeh o naozaj surreálne scény. Sociálny pohreb zaživa - s koláčmi, kávou, kvetmi a láskavými slovami - bol dokonale mrazivý. Bolo zaujímavé vidieť porovnanie s podobne vidiecky konzervatívnou rodinou Rasmusa, ktorá bola ale predsa omnoho svetskejšia, s ľudkejším vzťahom rodičov k nemu aj k "druhému synovi". Záverečný zvrat pred pohrebom Rasmusa (tu nie je čo prezrádzať, ide predsa len o AIDS) bol na jednej strane dokonalou jedovatou poznámkou na dejinné prazáklady vzťahu medzi heterákmi a queer ľuďmi ("nemáme s Tebou dobrý vzťah, ale Tvoje telo je naše" či "vyvlastníme Ťa aby sme urobili šou pre rodinu a susedov, pred ktorými zamlčíme celý Tvoj život aj toho koho si miloval") - teda totálna objektifikácia zamaskovaná pokrvnou väzbou, šplech do očí, nežná neľudkosť. No na druhej strane mi až protirečila s predchádzajúcimi scénami zbližovania a podpory medzi Benjaminom a Rasmusovými rodičmi. Ten trpký odkaz stál za to, no rozpor v jednaní v rámci jednej epizódy bol príliš markantný. Silné boli scény aj divadelného pohrebu či Benjamina ktorý sa po desaťročiach snaží vyrozprávať svoj príbeh rozpačito (ne)načúvajúcemu skoro-cudzincovi, bolesť ktorú neḿal príležitosť vypovedať a dostať von. Medzi riadkami to vypovedá tak veľa, aj bez toho aby na to film ukazoval prstom.

Vo výsledku - silný príbeh, aj keď trochu zbytočne rozvláčny, silné odkazy, aj keď za cenu protirečení v chakaterizácii.

* Bod naviac za fakt prvotriedne titulky (aj s vysvetlivkami) od Lucky.