Podrobnosti recenze
6.4 5 10
(Upraven: Květen 01, 2010)
Celkové hodnocení
5.8
Příběh
6.0
Herecké výkony
6.0
Zvuk
5.0
Zpracování
6.0
Prečo nie ja? je príkladom jednej z dvoch francúzskych filmových šablón - milej nežnej trochu potrhnutej komédie (oh la la). (Druhou je nepredýchateľná únavná dráma s depresiou pre depresiu).
Vizuálom, dejom, náladou - patrí do slobodomyseľných 90. rokov, keď sme húfne prijímali všetko nové, boli "open", videli sme budúcnosť po studenej vojne ružovo, mali sme radi celý svet a čakali večný mier. K týmto časom patrí aj svojský teplý slovník, vtedajšie témy a aj trocha povrchnosti: všetko o čo ide je priznať sa rodičom a nájsť si frajera (frajerku).
V prvom pláne je táto komédia miestami až jedovato milá - čo sa stelesňuje v postave pani domu, kam partia kamarátov zvoláva svojich génodarcov - človek nemôže inak, len sa naširoko usmievať a nechať sa ožarovať rádioaktívnou "pozitívnou energiou"... aj keby nechcel.
V druhom však príjemne civilná, nenáročná ale nie hlúpa, nie je to sitcom, ktorý by nás nútil smiať sa každých x sekúnd, skôr s úsmevom pozorujeme relatívne obyčajné situácie gay života, privedené miestami do absurdna - film je predsa hra. To čo režisér pridal naviac - svojské presahy do fantázií postáv, koketovanie s kresťanskou estetikou, ladenie scén do surreálnych rozmerov ako by sa rozpohybovali fotografie ikonickej dvojice Pierre et Gilles - film príjemne ozvláštňuje a neškodí mu.
Postavy sú charakterovo vyhranené figúrky - na strane rodičov: macho matador, zakomplexovaný puritán, mestská pipka, hippiesák, diva, bláznivá pani, aj detí: intelektuálka, futbalista, nymfomanka - no pre heterosexuálov, ako prvý kontakt s teplým svetom (komédia bola v kinodistribúcii takmer ako komerčný produkt) môže byť táto ľahká zostava veľmi prijateľná (dokážu sa s ňou zžiť) - zatiaľ čo teplých neurazí... Ak sa mentálne prenesieme o dekádu naspäť, do trochu nevinnejšieho veku.
Vizuálom, dejom, náladou - patrí do slobodomyseľných 90. rokov, keď sme húfne prijímali všetko nové, boli "open", videli sme budúcnosť po studenej vojne ružovo, mali sme radi celý svet a čakali večný mier. K týmto časom patrí aj svojský teplý slovník, vtedajšie témy a aj trocha povrchnosti: všetko o čo ide je priznať sa rodičom a nájsť si frajera (frajerku).
V prvom pláne je táto komédia miestami až jedovato milá - čo sa stelesňuje v postave pani domu, kam partia kamarátov zvoláva svojich génodarcov - človek nemôže inak, len sa naširoko usmievať a nechať sa ožarovať rádioaktívnou "pozitívnou energiou"... aj keby nechcel.
V druhom však príjemne civilná, nenáročná ale nie hlúpa, nie je to sitcom, ktorý by nás nútil smiať sa každých x sekúnd, skôr s úsmevom pozorujeme relatívne obyčajné situácie gay života, privedené miestami do absurdna - film je predsa hra. To čo režisér pridal naviac - svojské presahy do fantázií postáv, koketovanie s kresťanskou estetikou, ladenie scén do surreálnych rozmerov ako by sa rozpohybovali fotografie ikonickej dvojice Pierre et Gilles - film príjemne ozvláštňuje a neškodí mu.
Postavy sú charakterovo vyhranené figúrky - na strane rodičov: macho matador, zakomplexovaný puritán, mestská pipka, hippiesák, diva, bláznivá pani, aj detí: intelektuálka, futbalista, nymfomanka - no pre heterosexuálov, ako prvý kontakt s teplým svetom (komédia bola v kinodistribúcii takmer ako komerčný produkt) môže byť táto ľahká zostava veľmi prijateľná (dokážu sa s ňou zžiť) - zatiaľ čo teplých neurazí... Ak sa mentálne prenesieme o dekádu naspäť, do trochu nevinnejšieho veku.
