Podrobnosti recenze

Veľmi príjemné prekvapenie. Na začiatku - v okamihu, keď do zvoľna postupujúceho deja zaznie prvá pesnička ("ide po ulici a začne spievať") - skutočný šok. Och... Ale pesnička je pekná. A ďalšie o nič menej. Možno ich ako čiastočne frankofónna osoba hodnotím mierne nekriticky - ale práca s jazykom (francúzskym) je naozaj zaujímavá. Nechcem povedať, že muzikálové čísla posúvajú dej dopredu, ale dotvárajú atmosféru a popisujú pocitovú náladu postáv. Vnášajú do filmu rovinu, ktorú by tam inak bolo ťažko dostať. Bez piesní by "Piesne o láske" boli iba priemernou francúzskou depresívne-melancholickou drámou. Kto nemá rád muzikály a kto nemá rád francúzštinu, nebude veľmi nadšený...

Dej poníma dva veľké zvraty - prvý možno až absurdne drastický (nechcem prezrádzať, prekvapenie je jedno z plus filmu), druhý (sexuálny) zasa nepochopiteľne kľukatý. Možno tu pochybovať, či autor len úmyselne nenaťahuje a netápe v tme - na hranici uveriteľnosti. V každom prípade, nejedná sa o "štandardný príbeh zo života", aj keď farebným ladením evokuje chlad a surovú každodennosť. Postavy a ich konanie je divák ochotný prijať práve kvoli hudbe - inak by ich v tak extrémnych situáciách bolo ťažké zvládnuť (napísať, zahrať a zrežírovať).

Výsledné dojmy sú možno zmiešané, ale vôbec nie zlé. Medzi všetkými tými umelými situáciami, nad zvláštnymi textami pesničiek sa možno zamyslieť (alebo zasnívať). A popri všetkom novembrovom chlade, film svojim spôsobom zahreje ako nečakané objatie zozadu.