Podrobnosti recenze

70. roky. Znova bravó! Johan sú v podstate tri filmy v jednom.

V prvom pláne príbeh filmára, ktorý sa pokúša natočiť film o svojom "úžasnom milencovi", ktorý je viacmenej ilúziou, režisér si ho idealizuje a zjavne je to cítiť. Už len celý humbuk tvorby filmu ohľadom tak banálnej záležitosti je svojim spôsobom absurdný.

Druhou rovinou je film o filme, o zákulisí natáčania a filmároch. Niektoré scény sú milo komické (situácia s dymom na koľajniciach), ďalšie zaujímavé iným spôsobom: Režisér nevie do samého konca obsadiť nikoho, kto by vedel "správne" zahrať jeho preidealizovaného milenca. Nakoniec obsadzuje sám seba.

Nakoniec, film je portrétom svojej doby. Čerstvo po kvetinovej a sexuálnej revolúcii. Vitálna gay komunita sa už nemusí skrývať. Portrétujú sa názory, nuansy aj sexuálne praktiky tých časov - odvážne aj pre dnešného diváka - a sú zobrazené rovnako nekompromisne odvážnym spôsobom. Film cenným spôsobom (podobne ako britský náprotivok Nighthawks) dokumentuje vtedajšiu gay subkultúru.

Filmy 70. rokov mám veľmi rád pre ich dospelosť a odvahu - ktorá predstavuje akýsi vrchol, odvtedy akoby sme sa s každou dekádou vracali späť kamsi k viktoriánskemu moralizmu a infantilnej hystérii okolo všetkého neobvyklého. Veľmi sympatizujem s myšlienkami a duchom sexuálnej revolúcie - nie šokujúco-okatej mediálnej - ale takej tej skutočnej, obsažnej, hĺbkovej. Tento duch je vo filme prítomný a možno ho nasávať. Zaujímavo vynikne v scéne, keď jeden z partnerov dopriava druhému slobodu "si na dovolenke, vyskúšaj rôznych chlapov, nechcem si ťa privlastniť a spútavať ťa" a druhý ju odmieta "ale ja chcem len teba, momentálne ma zaujímaš len ty".

Čo si na Johanovi cením najviac sú práve niektoré momenty a nenápadné gestá. Napríklad jedna z úvodných scén milovania - od zoznámenia v parku, cez príjemne neslizké úsmevy, cez samotný akt - ktorý nie je len "úkonom", nie je to ani bezduchá mrdačka ako v modernom porne, ale ani chladne "vášnivý sex" ako z moderných vážnych filmov, je to ozajstné milovanie s iskrou, šťavou, nemotornosťou aj nevypočítateľnosťou, radosťou zo života - až po situácie "som až taký spokojný, že nemám erekciu", alebo to, že sa jeden druhého po sexe spýta "ako sa voláš?". Z týchto scén cítiť hrejivú ľudskosť, čosi, čo sa na plátne vidí zriedkakedy. A takýchto styčných bodov s divákom - s človekom - poníma tento film niekoľko. Parafrázujúc slová profesora z History boys: ...akoby sa neviditeľná ruka načiahla z plátna a chytila ťa za tú tvoju. Čosi, pri čom má človek pocit, že to zažil, že je to ako zo života.