Johan / Johan - Mon été 75 (1976)

Film mě velice překvapil, čekal jsem nějakou blbinu a místo toho na mě dýchla uvolněná a nepředstírající atmosféra, kdy ještě neřádil virus HIV. Herci, mnozí sympatičtí a hezcí (kteří mimochodem jsou dnes už v důchodovém věku) si to užívali a opravdu – na začátku je jedna úžasná scéna, která je dle mě jedna z nejlépe zahraného milování vůbec (spíše krásně prožitého milování) a vystihuje vyznění celého filmu ... a ten černoch s tím velkým ferdou, co měl mezi nohama. Některé části byly černo-bílé (možná už stářím filmu vybledly?)

Kalhoty do zvonu, někteří muži s knírkem, trencle s rozparkem, upnutá trička bez rukávů … a v socialistické ČSSR šedivá normalizace, šedivý i gay život, bez filmů, bez časopisů, bez nahoty, naprosto bez všeho … Film mi hodně dal.

70. roky. Znova bravó! Johan sú v podstate tri filmy v jednom.

V prvom pláne príbeh filmára, ktorý sa pokúša natočiť film o svojom "úžasnom milencovi", ktorý je viacmenej ilúziou, režisér si ho idealizuje a zjavne je to cítiť. Už len celý humbuk tvorby filmu ohľadom tak banálnej záležitosti je svojim spôsobom absurdný.

Druhou rovinou je film o filme, o zákulisí natáčania a filmároch. Niektoré scény sú milo komické (situácia s dymom na koľajniciach), ďalšie zaujímavé iným spôsobom: Režisér nevie do samého konca obsadiť nikoho, kto by vedel "správne" zahrať jeho preidealizovaného milenca. Nakoniec obsadzuje sám seba.

Nakoniec, film je portrétom svojej doby. Čerstvo po kvetinovej a sexuálnej revolúcii. Vitálna gay komunita sa už nemusí skrývať. Portrétujú sa názory, nuansy aj sexuálne praktiky tých časov - odvážne aj pre dnešného diváka - a sú zobrazené rovnako nekompromisne odvážnym spôsobom. Film cenným spôsobom (podobne ako britský náprotivok Nighthawks) dokumentuje vtedajšiu gay subkultúru.

Filmy 70. rokov mám veľmi rád pre ich dospelosť a odvahu - ktorá predstavuje akýsi vrchol, odvtedy akoby sme sa s každou dekádou vracali späť kamsi k viktoriánskemu moralizmu a infantilnej hystérii okolo všetkého neobvyklého. Veľmi sympatizujem s myšlienkami a duchom sexuálnej revolúcie - nie šokujúco-okatej mediálnej - ale takej tej skutočnej, obsažnej, hĺbkovej. Tento duch je vo filme prítomný a možno ho nasávať. Zaujímavo vynikne v scéne, keď jeden z partnerov dopriava druhému slobodu "si na dovolenke, vyskúšaj rôznych chlapov, nechcem si ťa privlastniť a spútavať ťa" a druhý ju odmieta "ale ja chcem len teba, momentálne ma zaujímaš len ty".

Čo si na Johanovi cením najviac sú práve niektoré momenty a nenápadné gestá. Napríklad jedna z úvodných scén milovania - od zoznámenia v parku, cez príjemne neslizké úsmevy, cez samotný akt - ktorý nie je len "úkonom", nie je to ani bezduchá mrdačka ako v modernom porne, ale ani chladne "vášnivý sex" ako z moderných vážnych filmov, je to ozajstné milovanie s iskrou, šťavou, nemotornosťou aj nevypočítateľnosťou, radosťou zo života - až po situácie "som až taký spokojný, že nemám erekciu", alebo to, že sa jeden druhého po sexe spýta "ako sa voláš?". Z týchto scén cítiť hrejivú ľudskosť, čosi, čo sa na plátne vidí zriedkakedy. A takýchto styčných bodov s divákom - s človekom - poníma tento film niekoľko. Parafrázujúc slová profesora z History boys: ...akoby sa neviditeľná ruka načiahla z plátna a chytila ťa za tú tvoju. Čosi, pri čom má človek pocit, že to zažil, že je to ako zo života.

Snad jen právě ty dvě "neumělecké" scény okořenily jinak celkem nezáživný snímek o hledání záskoku za "pana úžasného" do filmu. Fist na záchodě a milování s černochem. Svého času musel zákonitě vzbudit rozruch. Z dnešního hlediska bych jeho přínos viděl snad jen v prezentaci období konce sedmdesátých let.

Takový trochu dokumentární pohled do 70.let. Je příjemný, že se tam nevraždí a z filmu opravdu plyne mír a láska. Celkově je to docela poučné, ať už z historického hlediska nebo toho sexuálně výchovného.