M/M (2018)

Tuto celkom súhlasím s Petrovym zhrnutím. Film pitvá obsesiu až do operne absurdnej miery - čo je možno skrytá sila umenia, skúma podstatu (a niekedy prázdnotu) našich upnutí (sa na niečo/niekoho) privedené do extrémnej roviny. No neviem či naozaj niečo vo výsledku odhalí, či ponúkne východisko, alternatívu, alebo aspoň niečo ako vedomú reflexiu.

Kvalitou filmu je naozaj vizuál (a občas hudba), ktoré šikovne zachycujú atmosféru (gay) Berlína. Istým spôsobom mu vzdávajú hold - odkazujúc na charakteristické zákutia, vrátane záľuby v mestských ruinách a betónových distópiách - ktoré tak pasujú ku gay fetiš fantáziám. No pridávajú sa aj ironické podtóny - najmä v záberoch na rôzne šedé kúty, fasády, cesty či schodiská, v ktorých listuje ako v knihe modernej architektúry.

Evokuje to prádnotu a oamelosť mestského minimalizmu (a brutalizmu), ktorý by si žiadal vyplniť ľudským príbehom - no jeho obyvatelia a ich obydlia sa často stávajú iba jeho artefaktami a sami sa vnímajú a jednajú so sebou ako s umeleckými objektami, predmetmi záujmu, chcenia a chtíču, bez skutočného citu.

Rôzne zábery na modeling a dokonalého modela, nehybné sochy či 3D tlač - zdôrazňujú túto objektifikáciu, keď z človeka zachycujú obal/tvar alebo ho redukujú len na jeho look. Čo sa tak nejako zdá byť aj témou tohto zvláštneho audiovizuálneho počinu.

Mnohé "poetické" zábery (napríklad z plavárne) boli filmársky úplne lahôdkou, dali by sa zavesiť na stenu ako živé obrazy, no chýbalo mi k tomu niečo ľudské. Príbeh to má, ale zdá sa že sa len norí hlbšie do obsesie, neodhaľuje zraniteľnosť či ľudskosť pod peknými telami či trendovými kostýmami. Chlapci "sú pekní" "sú cool oblečení" "sú na cool miestach" "sú nadržaní" - ale z týchto pasívnych zvratov ťažko vyskladať zmysluplnú hlbokú akciu.

Žeby (mierne dlhá) cynická poznámka na adresu berlínskej gay scény ako takej?

Artový snímek plný živočišného pudu, ve kterém forma vítězí nad obsahem.