Retablo / Oltář (2017)

Na svete nie je veľa filmov v quechua jazyku z prostredia komunity domordcov z Ánd ("indiáni") ... z historicko-politických dôvodov. Pôvodné obyvateľstvo Južnej Ameriky je ešte stále vyvrheľom na vlastnej pôde. Quechua príbeh jemne líznuty gay tematikou je potom úplna raritka. :) Naviac, tento bol úspešný na zopár festivaloch, takže nejde o žiaden zmätok - len je možno "ťažšie prístupný".

Nie je to film pre každého, má svoje špecifické "miestne" i artové charakteristiky. Ide skôr o festivalový snímok ktorý pomalým skoro dokumentárnym tempom evokuje atmosféru miesta, horskej komunity a svoj príbeh do neho votkáva len pozvoľne. Predstavuje nám domorodú rodinu muža - remeselného umelca (*), poloinvalidnú ženu a syna ktorý sa učí remeslu a k otcovi vzhliada, pojí ho s ním pomerne láskavý vzťah. Až do chvíle keď sa náhodou stane tajným svedkom otcovho sexuálneho úletu s iným mužom. Táto vedomosť ho začne zožierať a nahlodá jeho vzťah s oboma rodičmi.

Áno, krajiniek si tu človek užije veľa - ale pre tých čo majú radi "cestopisy s príbehom" to nebude problém. Tempo má nesmierne pomalé, čo môže diváka zvyknutého na bežnú spotrebnú produkciu západného typu iritovať. Náročnejšia bude aj postupne stále dusivejšia atmosféra príbehu. Niektoré výjavy sú ako zo skanzenu, niektoré ddialógy tak úhľadné a príkladne domorodé, akoby ich recitovali z čítanky či turistického bedekra. Ale aj to možno zobrať so štipkou soli - ako cielene cynické portrétovanie čohosi povrchne falošného v dokonalej hetero idylke. Prečo nie. Európskemu divákovi môže trochu liezť na nervy najprv chlapcove vystrájanie ohľadom otcovej sexuálnej eskapády (ale zasa: teenager) a neskôr potom rodinná i dedinská hystéria (ale zasa, domorodci žijúci napoly mimo civilizáciu ktorí o LGBT veciach nikdy nič moderné nepočuli). Po tom všetkom sa mi celkom páčilo, aký obrat a zmierlivé posolstvo tvorcovia do filmu dali - aj keď neveselé, rozuzlenie mi prišlo dospelé, uveriteľné a ľudské.

Popri hlavnej dejovej línii bolo zaujímavé podprahové portrétovanie koloritu miestnej spoločnosti. Ožratí chlapi, ktorí sa tak kŕčovito oslavujú. Pôvodná (tolernantná!) kultúra vyvlastnená a deformovaná kresťanstvom s jeho predsudkami a hystériou. Machizmus miestnych chlapcov ktorí povzbudzujú každú bitku až krvilačným spôsobom. Primitívna vidlácka (ne)mužnosť je pranierovaná zo všetkých strán - bez komentára, púhym zobrazením v situáciách. Segundovou alternatívou je napríklad totálne macho a tupý susedovie syn, ktorý chce chľastať, piť, biť sa - nerozpráva len nadáva, naparuje sa, dobre že ho testosterónom nejde roztrhnúť. Šikana chalanov na futbalovom ihrisku je zasa scéna tak univerzálna, že ju rozpozná citlivý divák z hociktorého kúsku sveta. Ako film o pokrivenej, naničdobrej, našuchorenej maskulinite je tak nadčasový a globálne platný.

(*) Figúrky miestnej komunity, scény z bežného života i festivalov, ale aj situačné portréty alkoholicko-násilnických patriarchov - to všetko akosi odkazuje k ľudovému umeniu vytvárania oltárikov (Retablo - skrinky s figuratívnymi výjavmi ktoré sa umiestňujú na stôl/oltár zo zadnej strany). Pôvodne to boli prenosné oltáriky s náboženskými výjavmi ktoré si križiaci brávali na výpravy. Neskôr ich conquistadori priniesli aj do Ameriky a využili pri konverzii domordcov - biblické motívy sprístupňovali aj pre negramotných (výtvarné výjavy namiesto textu). Neskôr ich domorodé obyvateľstvo prijalo za svoj hybridný štýl zľudovelého umenia - ktoré sa najmä v druhej polovici 20. storočia ironicky obrátilo proti vnútenému kresťanstvu a bielej hispánskej nadvláde a čoraz častejšie sa začali znázorňovať výjavy z bežného života domorodcov, festivalov, pôvodnych miestnych vier a legiend či dokonca kritické k hi-tech svetu bielych okupantov z miest. Celkom milý "bumernag" efekt.

Tento film je v podstate tiež retablom miestneho koloritu, nielen s ľúbivými ale aj výrazne "škaredými" výjavmi, kritické voči komunite ale aj svetu do ktorého je zasadená. Nakoniec však ponúka aj trochu nádeje a odpustenia.

Hodně pomalu plynoucí děj zachycující monotónní život rodiny žijící daleko od rušného města, vykresluje odlehlé místo přesně podle zažitých představ, ze kterých vybočuje jen způsob obživy otce zaučujícího syna ve výrobě oltářů. Když po delší době začalo místo konečně působit přívětivějším dojmem i díky kameře, nesnímající jen obrovské travnaté plochy, ale i širší okolí a vztahy se začaly vybarvovat, nastal zlom a bohužel rychlý a nevyhnutelný konec.