Podrobnosti recenze

Na Marca Bergera mám slabosť. Jeho filmy sú pomalé a skoro bezdejové, to čo je pre iných premisa filmu je u neho dej sám a vyvrcholenie, téma je v podstate stále tá istá: približovanie sa, oťukávanie sa, nesmelosť, neistota, nenaplnená túžba. Inými slovami nepýta sa "a čo bolo potom" (vzťah, svadba, deti, nevera, rozchod), ale skôr virtuóznym spôsobom kreslí ako sa "to" (zoznamovanie, objavovanie) dialo.
Taekwondo je aktuálnym vyvrcholením tejto režisérskej snahy - a veľmi zaujímavým pošťuchnutím do života: Neriešiť niekoľko krokov do (spoločného) života dopredu, ale užívať si aktuálny okamih, keď je to po čom túžime ešte len možno nadosah. Poetika nemotornosti, kradmých pohľadov, nevypovedaného.
Zároveň, vo formáte ktorý si zvolil - fiktívne prostredie pánskeho klubu, na hranici machizmu a homoerotiky, kde sa spolu chlapi socializujú, krátia dlhú chvíľu, zdieľajú pocity v miere akú zvyk a nepísané pravidlá tohto mikrosveta dovolia - zobrazuje to najlepšie a najhoršie z mužského sveta. Krásu, ktorá si nie je vedomá seba sama (a možno je samoľúba a prázdna), detská bezstarostnosť (ktorá je trochu nevšímavá a konzumná), pichľavý humor (ktorý aj zraňuje), priateľstvo (ale aj neustály boj o to byť navrchu hierarchie vo forme "nevinných" klebiet a intríg), závisť (a žiarlivosť), sabaistota (ktorá je hraná a môže zakrývať hanbu).
Osobne ma najviac zaujala nekonečná trpezlivosť s akou naťahuje ústredný motív - dvaja chalani sú spolu celé leto a nevedia sa navzájom vyoutovať - bez toho aby to silil do neprirodzenej drámy alebo happyendu.