Recenzi napsal/a khaktus
Málokedy si kraťas tak užijem. Z vizuálneho a hereckého hľadiska je spravený až prekvapivo profi, kľudne by mu slušala aj celovečerná metráž. Možno aj preto, že samotná téma je pre mňa veľmi príťažlivá (presne to čo ostatných recenzentov dráždi). Občas treba aj snívať - a tento filmk to robí hravo a primerane uveriteľne. Až na ten divný bozk ... ale o tom viac nižšie. Snímke by som vytkol skôr skratkovitosť. Ona je to vlastne "debata na tému" - prostredie a situácie sú sekundárne. A teraz k obsahu: 1. Muži/ženy+L/G/B/hetero je konštrukt (a nemyslím to v...
Toto je viditeľne amatérska produkcia - s náležitým vizuálom aj hereckými výkonmi - ale medzi amatérskymi filmami možno to lepšie. Miestami sa fakt posnažili a z minirozpočtu vyťažili solídny look. No beztak tomu, že to poväčšinou pôsobí ako dlhší diel nejakého interierového televízneho seriálu nezabránili. Ako fanúšik oceňujem ďalší príspevok do podvýživeného žánru gay sci-fi. Androido-fóbia je zaujímavá alegória (aj keď neviem kam by som sa v otázke prirodzeného a umelého života sám priklonil ... tu je odpoveď podaná ako jednoznačná: "raz to nadobudlo vedomie, učí sa to, cíti to - a preto to treba nechať...
Veľmi podarený a profesionálne spracovaný dospelý film, ktorý uspokojí hlad po umení aj po niečom peknom na pozeranie. Skvelý balans uveriteľnej civility aj atraktívneho vizuálu. Dvaja hlavní protagonisti sú zároveň scenáristami a jeden z nich aj spolurežisérom snímku, ktorý je prekvapivo inšpirovaný skutočnými udalosťami. Našťastie však formou nepôsobí ako polodokument, umne kombinuje estetiku a autenticitu, drží sa svojho tempa a atmosféry, ktorá nevtieravo ale výstižne odráža vnútornú situáciu hrdinov. Ben využíva svoj nadpriemerny zjav, flirtuje za pochodu, oddáva sa stručným a mechanickým sexuálnym úletom bez náznaku intimity ... no trpí aj záchvatmi paniky, u lekára je...
Koľko gay príbehov z Guatemaly človek videl? :) Určite, nie je to bežný americký film s jasným priamočiarym dejovým oblúkom a svižnou dynamikou. Naopak, je to pozvanie žiť s postavami zo spodnej strednej vrstvy spoločnosti, v chudobnej štvrti chudobnej krajiny ich bežný každodenný život - s opakujúcimi sa rutinami, drobnými variáciami, pokusmi o malé zmeny i totálny únik ("kdekoľvek len nie Guatemala"), snívanie i sklamanie - v epike tak malej ako umožňujú ich stratené životy. Napriek tomu ako to znie, nie je to vôbec typický bezútešný "polodokument" zo slumu. Má svoju estetiku "nekomerčnej neobjavenej destinácie" a postavy zasa svoje nádeje...
Je mi celkom záhadou ako tento zaujímavý umelecký film prešiel tuzemskou distribúciou bez povšimnutia. Určite to však nie je "ľahké pozeranie" na spríjemnenie večera. Tri príbehy - gay páru na ceste do hôr ktorý kvoli odlišným základom životnej filozofie podstúpi ťažkú skúšku; babičky jedného z nich žijúcej v domove pre seniorov, ktorá je umelecky nadaná, no začína sa z tohto sveta strácať, vonkajší a vnútorný svet sa jej začínajú bizarne prelínať; a jedného z pracovníkov domova, ktorého sizyfovská snaha zabezpečiť svojej rodine ilúziu normálneho života strednej triedy sa mu rozpadá pred očami skoro sadistickým spôsobom. Walden je...
Zaujímavý koncept natočiť film bez dialógov. Rôzne zábery na mlčiaci pár (veľmi sympatických) chlapov slniacich sa alebo kúpajúcich sa na pláži, či už spolu (v rôznych situáciach a náladach), alebo osve - sprevádza monológ jedného z nich. Lyrika, bukolika, filmová poézia - ktorá si žiada vyladeného diváka. Klasický dej tu nenájde tak ako ani "riešenia vzťahov" v dôverne známej klišé podobe. Vizuálna a zvukovo/hudobná zložka je veľmi podarená. Chalani sa podujali na obvykle nebezpečný podnik - stráviť dovolenku stranou od ľudí, len sami pre seba, vnímať okolitú krásu, vnímať ju spolu, vniesť do vzťahu nové impulzy....
Celkom sympaticky na mňa pôsobila kombinácia nesmelosti a skoro bezostyšnej intenzity s akou sa roztomilo šeredný Ezequiel otáča za chlapmi - niečo ľudsky povedomé z tých bezradných čias dospievania. Udivili ma aj reakcie jeho objektov záujmu - síce obvyklá studená sprcha, ale zároveň pomerne nenásilná, prinajmenšom mu dávajú vedieť že jeho pohľady vnímajú. Párkrát som sa s ním / za neho začervenal. Hneď za tým nasleduje až príliš hladko sa odvíjajúce zoznámenie s Monom, tak trochu rozprávka, aj keď je tu viac "praktickej" sexuality než citového zaangažovania. Na Bergera zrýchlené, no asi adekvátne veku protagonistov. Monove...
Som rád že som film videl, ale nebola to ani diera do sveta. Kto má rád filmy Marca Bergera, pozvoľne plynúce, "zadívané" do zaujímavých zákutí, tu nájde veľmi podobný rukopis (tipujem že Lucio Castro s ním nejako pracoval alebo sa nechal inšpirovať - produkcia je Argentínska) a tiež herca z nedávneho El Cazador: Juana Barberiniho. Aj keď návnadou pre mňa bol skôr hrdzavo-roztomilý Ramon Pujol. Hneď skraja by som som vyvrátil podobnosť s britským Víkendom. Ak sa dobre pamätám, ten ma očaril nehou, ľudskosťou, láskavosťou - ktorá na mňa pôsobila ako zjavenie vo svete veľmi "maskulínnej"...
Ako teaser spomeniem, že Variety uviedol režisérku medzi "desať európskych talentov roku 2020 na ktorých sa treba pozrieť". Hoci som už dávno za tými rokmi a blízke su mi skôr gay filmy - do prežívania Nory som sa perfektne a spontánne vcítil a film si od začiatku do konca naozaj vychutnával, bez ohľadu na gender či vek. Film príjemne balansuje kdesi medzi "ľahkou letnou romancou" a "sociálnou drámou". Na jednej strane nostalgické "ach Berlín, ach Kreuzberg", na druhej nám ich kreslí z menej turistickej strany. Alternatívnu štvrť v liberálnej metropole nám predstavuje z pohľadu domácich -...
Na jednej strane som si užil fakt, že celý film je viacmenej nahovorený v perzštine (takých queer filmov zo zjavýnch dôvodov veľa nie je) aj keď sa odohráva v Nemecku - dá sa tak lepšie vžiť do vnútorného rozpoloženia postáv. Do pocitov izolácie voči okolitému prostrediu, do toho aké je to byť cudzincom, zjavným či v druhom pláne, do chvíľkových mini-ghett ktoré si vytvárajú aby sa cítili aspoň trochu v známom prostredí. Celkovo tak film vyvoláva podivný pocit že sme v Európe a zároveň nie, kulisy sú povedomé a zároveň pôsobia akosi cudzio. Aj Parvis je v podstate od útleho...
Príjemne civilný "festivalový" film, ktorý svojim spôsobom má čo povedať aj tunajšiemu východoeurópskemu publiku. Dve ústredné postavy postupne vykukujú z obmedzeného priestoru svojich spokojných a zároveň aj neúplných/nahnitých heterosexuálnych rodinných životov, objavujú sebe podobných a vytvárajú si čosi ako mikro-sieť ľudí ktorí si tu i tam pomôžu. Súkromne i verejne rozmýšľajú či má idea komunity na staré kolená pre nich zmysel. Odpovede na to nie sú pre nich vôbec jednoznačné. Je zaujímavé a potrebné vidieť aj gay filmy sústredené na iné generácie - hoci som nevidel až tak zásadné rozdiely v dramatickom oblúku oproti napríklad bežnej...
Priznám sa, mám na Özpeteka slabosť, je jeden z mojich naj režisérov - napriek tomu že väčšina jeho fimov je z prísne profesionálneho pohľadu lepší priemer. Dáva im niečo naviac, čo v/u iných nenájdem. A predsa sa mu podarilo ma s Bohyňou Šťastia príjemne prekvapiť - spôsobom ktorý by som od neho ani nečakal. Áno, je tu zasa jeho trademark: "široká rodina priateľov", komunita vydedencov, veľké oslavy, spolu-zažívanie a spolu-vychutnávanie života (slovom: konvivialita), ale aj smrť a tragédia v takmer antickom (alebo telenovelovom, záleží na uhle pohľadu) poňatí. Aj celý tradičný Özpetekov herecký ensemble - iné šaty,...
Nie ľahký a nie veselý východoeurópsky film, no zároveň vizuáne výborne nasnímaný európsky štandard, ktorý sa dá veľmi dobre a s chuťou dopozerať až do konca. Aj keď, hovoriť o začiatku, strede a konci v prípade tohto príbehu je trochu ťažké. Ako v Danteho panoptiku sa tu vŕši jeden moment pre zdvihnuté obočie za druhým - až dostane divák prestimulovaný pocit že ho už snáď nič neprekvapí: "a čo ešte?"... Odpoveďou na túto častú prvoplánovú kritiku je - Kontext. Natočiť v klerofašistickom a hysterickom súčasnom Poľsku film o akútnom probléme pedofílie medzi...
Obvykle sa zlé recenzie píšu dobre, ale v tomto prípade neviem. :) Záleží ako tento počin človek vezme. Ak ako seriózny film dotýkajúci sa niektorých závažných tém - a že si ich neberie na mušku málo (dajme tam všetko čo nás napadne!) - strávi hodinu a pol medzi "čo?" "vážne?" "ale tak toto snáď nie". Ak ho pojme ako (nechcene) komickú frašku, myslím že sa aj pobaví - ale vydalo by to skôr na kraťas až strednú metráž. Z technického pohľadu - strašní herci ("stiff as hell"), strašný scenár (ak vôbec nejaký mali), strašná dramaturgia. Čo...
Chýba mi tu stredné hodnotenie k doporučeniam: "Je to jedno." :) Film má silné stránky dosť silné a slabé zasa veľmi slabé. V prvom rade portugalské/brazílske filmy sú kategória sama o sebe. LD50 je jeden ročne. Bezdejový, bezpríbehový (možno ako život postáv), s dôrazom na pôžitok, štýl, vizuál. Pozliepanie aktuálnych trendov a ne/peknoty do čohosi. "Hlavne to musí dobre vyzerať." Kultúrne klišé. Apatický starnúci/tlstnúci chlap (volaj si to "medveď" ak chceš) raz prijíma raz odmieta sexuálne ponuky sympatického mužného a chtivého milenca, zatiaľ čo sa oddáva túžbam po druhom heterosexuálnom kolegovi. Motorka,...
Alors ... Opakujem sa, ale zasa ďalší príklad "francúzskej školy": Výborná kamera a hudba - už len kvoli tým stojí za videnie - profesionalita, výprava, trochu nabudenosť. Mais ... Len tá samoúčelná ponurosť a trpiteľskosť a nelogickosť... Prečo je starší brat tak otravne ochraňujúci a hysterický, akoby bol jeho ex? Prečo sympatický futbalista nadbieha Theovi a pozýva ho von, aby vzápätí bezdôvodne otočil o 180 stupňov? Prečo Theo ide na rande s pomerne spustnutým nepríjemným chlapom, keď tvrdil Lucasovi "lebo vyzerá dobre"? Prečo neodíde, keď ... ? Prečo sa nechá ... ? Donc...
Akútne aj keď milionkrát obohrané téma šikany (na škole, v športe, medzi parťákmi z ulice). Nejako som nevedel pochopiť, prečo všetci poslúchajú a podriaďujú sa psychopatickému násilníkovi, ako táto miera zastrašovania môže vôbec fungovať, prečo všetci zotrvávajú v paralýze. Takmer animálna hierarchia pod alfa samcom. Jeho moc som videl viac vo verbálnej hrozbe než vo fyzickom násilí (do ktorého len eskaluje) - avšak rozdelenie ktoré nastolil: "na tých čo rozkazujú a tých čo poslúchajú" mi prišlo absurdné cez čiaru, než aby tomu niekto uveril. Celú dobu som nevedel prestať rozmýšľať, čo všetko by si ten výrastok zaslúžil, no k žiadnej...
Odvážne uchopenie chúlostivej témy (sympaticky nejednoznačného prekročenia hraníc - či ide o pedofíliu, púhy vekový rozdiel, alebo porušenie rolí študen-učiteľ), pekne vykreslená dusivá atmosféra vrcholu leta na francúzskom juhu, výborná výprava a profesionálne natočenie filmíku vôbec. Zaujímavý paradox kde sa očakávané obete vlastne stanú násilníkmi a očakávaný "netvor" je obeťou. No zároveň bezúčelové sústredenie sa na absurdný sadizmus, nimranie sa v možnostiach násilia... ja to volám "no taký francúzsky film". A keď sa sadista svojho spravodlivého hnevu nabaží, začne sa o svoju obeť ľudsky zaujímať?
Film ma potenciál stať sa jedným z pokladov sezóny, no napriek tomu vo mne vzbudil mierne rozpaky. Som strašne rád že sa téma two-spirit rol medzi pôvodnými americkými kmeňmi konečne dostala aj na filmové plátno. No v šírke toho čo všetko znamenala a znamená - dostane paradoxne len cameo priestor - postava Poopahte tam len chvíľu "je" a nepriamo sa stane spúšťačom vnútornej sebareflexie hlavného hrdinu z najstaršej časovej osi. Jeho maľby sú potom nanajvýš "pekným suvenírom" dekorujúcim pointu v ďalších dejových líniach. Prvý kovbojský príbeh je asi prvoplánovo najpútavejšou časťou vďaka neznesiteľne pohľadnému Benjaminovi Rigbymu...
Veľmi smutný film o šikane, zo vzdialenej krajiny no vcelku povedomo podobnej kultúry. Paradoxne, násilie prichádza od rovesníkov a nie od chápajúceho a tolernatného otca. Ocenil som najmä živočíšne zaranžované erotické scény a predovšetkým Anwandterovu elektronickú hudbu, ktorá pasuje k temnej nálade príbehu i industriálneho mesta - pripomenula mi Blade Runnera. Nie ľahko pozerateľná ale kvalitne nasnímaná dráma s akútnym odkazom.
